Je to príbeh, na ktorého začiatku boli muži so samopalmi, život stratený dopredu, a na konci spása a úspech. Je to príbeh sudánskeho chlapca menom Lopepe Lomong.
Už
ste na to dávno zabudli, ale možno ste ho videli, ako niesol
americkú vlajku pri začatí olympiády v Pekingu. Bežal tam
preteky na 1 500 metrov. Ale ani zďaleka to neboli jeho
najdôležitejšie preteky.
Tie, kde išlo o oveľa viac, zabehol už v roku 1991. Bežal tri dni a noci, občas ho niesli. Bol to beh o život.
A
bolo mu šesť.
Lenže už nebol dieťaťom, pretože jeho detstvo skončilo pár týždňov predtým. To keď prišli tí muži so samopalmi.
Lopepe
znamená rýchly
Stalo sa to v nedeľu dopoludnia, keď bol
malý Lopepe s rodičmi na omši. Zrazu tam boli. Juhosudánsky
povstalci, ktorí už niekoľko rokov bojovali proti sudánskej
vláde, prišli z rovnakého dôvodu, kvôli ktorému už tak takto
prepadli rad dedín. Chceli deti. Chlapcov preto, aby z nich urobili
ďalších vojakov, dievčatá preto, aby z nich urobili svoje ženy.
Lopepova dedina sa volala Kimotong a bola chudobná, bývali
tam pastieri. Pobožnosť sa konala v tieni pod korunou rozložitého
stromu.
"Zostaňte sedieť!" prikázal veliteľ nájazdníkov. Potom rozkaz zmenil: "Ľahnúť!" A dodal: "Berieme si deti."
Matka
k sebe Lopepeho pritisla tak, až ho to bolelo, zrejme v márnej
snahe, aby si ho vojaci nevšimli. Za chvíľu ho však už jeden z
mužov začal ťahať k nákladiaku, ktorým prišli. Matka aj otec
sa ho snažili vytrhnúť. Obaja plakali. Ako všetci rodičia, ktorí
tam boli. Ozýval sa krik a prosby: "Neberte nám ich."
Jeden veľký vojak pohrozil samopalom a zareval: "Ešte
jeden krok a začneme strieľať!"
Zrazu Lopepe cítil,
ako ho niekto dvíha, potom letel vzduchom. Tvrdo pristál na korbe
medzi ostatnými deťmi. Potom vyrazili. Bolo to prvýkrát, čo
išiel Lopepe autom.
Na hrboľatej ceste sa natriasali
niekoľko hodín. Deti spolu nehovorili, mali strach. Lopepe si
vybavuje len to, ako ho pálili bosé nohy od auta rozžeraveného
slnkom. A tiež mal detský strach, že si zašpiní vyprané šortky
a svoju najlepšiu košeľu, ktorú mu mamička do kostola obliekla.
Keď vozidlo zastavilo, skočil hore vojak, každému dieťaťu zaviazal handru okolo očí a hodil ho dole. Tam ich zoradili. Každý sa musel držať toho pred sebou. Potom ich niekam viedli. Kto sa potkol, dostal ranu. Lopepe si pripadal ako kravy jeho otca, keď ich večer pomáhal zaháňať do ohrady. Ale deti skončili v akejsi miestnosti. Po rokoch v knihe Running for my life napísal, že miestnosť, kde boli, bola menšia ako jeho dnešná obývačka. Ale detí tam bolo snáď osemdesiat.
Roztriedili
ich na väčšie a menšie. Väčšie dostanú vojenský výcvik,
menšie budú čakať, až dorastú. Zatiaľ boli k ničomu. A tak
väčšinu času sedeli v miestnosti, hladovali - a umierali. Mali
málo vody, ktorá nebola práve čistá, takže dostávali ťažké
hnačky a ďalšie choroby. Navyše žili v špine, pretože ísť na
záchod si každý rozmyslel, pretože stráže ich za to mlátili.
Malý Lopepe sa vtedy naučil poznávať príznaky, že niektoré z
detí čoskoro vydýchne naposledy. "Proste sedeli, zaspali a
boli preč," napísal po rokoch. "Deti umierali deň čo
deň."
Vojakom to bolo jedno: všade predsa bolo toľko dedín, kde si mohli opatriť ďalšie. Po niekoľkých týždňoch sa niečo stalo. Za Lopepem prišli starší chlapci a povedali, že sú z jeho dediny, chcú utiecť a jeho vezmú so sebou. Neveril tomu, hneď to pustil z hlavy. Ale v noci chalani naozaj prišli.
Plazili
sa von z tábora, počuli stráže, ako sa bavia, žartujú a
zapaľujú si cigarety. Preliezli pod plotom a boli vonku. Keď sa
dostali do bezpečnej vzdialenosti, dali sa do behu. Boli bosí - v
buši, kde rastú stromy s tŕňmi, ktoré dokážu prepichnúť
pneumatiku.
A bežali tri dni. Bežali aj v noci. Žiadne
jedlo. Len divočina okolo.
Bol to beh o život. Keby ich
vojaci dobehli, ťažko povedať, ako by to s nimi skončilo. A veľa
detí, ktoré takto za desiatky rokov brutálnej občianskej vojny
utiekli, zabili divoké zvieratá.
Lopepe bol na svoj
životný beh dobre vybavený. Mal to v sebe. Už jeho meno
znamená "rýchly". Ale tiež bol bežec. Ešte doma si z
neho robili žarty, že nevie chodiť, pretože len behal. Bol ako
motorová myš.
Ale na toto jeho šesťročné telo nestačilo.
Starší
chlapci ho občas museli niesť na chrbte. A keď hľadali vodu,
vynechali ho z toho, schovali ho do skalnej trhliny a pitie mu potom
nosili v pohárikoch vyrobených z lístia.
Z
nudy behal okolo tábora
Po troch dňoch narazili na vojakov. Ale vyzerali inak. Neboli bosí. Bola to kenská pohraničná hliadka. Ukázalo sa, že sa pomýlili. Miesto, aby bežali domov na sever, zamierili presne na juh. Ale možno to bolo ich šťastie.
Skončili v utečeneckom
tábore Kakuma. Ten sa stal na ďalších desať rokov jeho domovom.
Ale tábor je nepresné slovo. Toto bolo mesto z chatrčí a stanov,
žilo v ňom okolo sedemdesiat tisíc utečencov.
Lopepe s deťmi
v okolí zbieral drevo na oheň, upratovali tábor, jedli prídelové
dávky, hrali futbal s papierovými guľami miesto lôpt a chodili do
školy pod šírym nebom. Tabuľa bola pod stromom.
A z
Lopepeho sa stal Lopez. Začali mu tak hovoriť humanitárni
pracovníci.
Ale diali sa aj iné veci. Lopez začal behať.
Obvod tábora meral asi tridsaťpäť kilometrov. A Lopez behal
okolo, pretože to boli okamihy, kedy sa cítil slobodný. A tiež
tým zabíjal nudu.
Keď mu bolo pätnásť,
zažil niečo, čo ho zasiahlo naplno. Chlapci mu povedali, že sa
idú pozrieť na televíziu. Bežali asi osem kilometrov ďaleko,
zaplatili vstupné a on po prvýkrát v živote videl živé obrázky.
Boli čiernobiele a zrnité. Ale ovplyvnili jeho život. V televízii
práve bežal americký štvrťkár Michael Johnson. A zvíťazil.
Práve bola olympiáda v Sydney. Malý Lopez moc nechápal, o čo
ide, nebolo mu jasné, prečo je ten chlapík tak šťastný, ale
povedal si: "Raz chcem behať tak ako on."
Keď sa
vracal, bolo to už za tmy, stále mu nešlo z hlavy, prečo mal ten
muž, keď stál na stupňoch víťazov, takú radosť a prečo mu
tiekli slzy. Jeho detská hlava si to dala dokopy s vlajkou, ktorá
pri tom bola a tromi písmenami, ktoré mal napísané na hrudi: USA.
Tak to aspon Lopez Lomong rozpráva. A dodáva, že sa rozhodol, že
za táto písmená bude pretekať tiež.
Pre sudánskeho
utečenca žijúceho v tábore v Keni, syna negramotných rodičov z
dediny, kde nebola tečúca voda ani elektrina, to bolo nesplniteľné
želanie.
O osem rokov neskôr bol ten istý chlapec
nositeľom americkej olympijskej výpravy v Pekingu, kde mal zálusk
na medailu v behu na 1 500 metrov.
,,Ideš do Ameriky"
Všetko začalo pár mesiacov potom, čo Lopez videl prvýkrát
televíziu. V kostole v tábore oznámili, že Amerika prijme
niekoľko tisíc sudánskych sirôt. Celkom ich bolo 3 800.
Záujemcovia mali na papier napísať, aké mali osudy a prečo by
chceli do Ameriky. Lopezovi, ktorý zrovna neovládal angličtinu,
pomáhali list napísať starší kamaráti. Musel si na to požičať
pero a zohnať papier. Sám nič také nemal.
Presne na
Vianoce sa dozvedel, že ho vybrali. Pôjde do Ameriky. Jeho
adoptívnymi rodičmi sa stali Rogersovi, ktorí žili na severe
štátu New York. Keď ho vyzdvihli na letisku, nechcel veriť, že
majú auto. Myslel, že pôjdu niekoľko dní pešo.
Bolo mu šestnásť a
prvú noc spal pri rozsvietenej lampičke, pretože ju nevedel
vypnúť. Vlastne ani nevedel, že je to možné. Mlieko strčil do
mrazničky, pretože prvýkrát v živote videl chladničku. Po
sprchovaní sa triasol zimou v posteli, pretože sprcha bola
nastavená na studenú a on netušil, že sa dá pustiť aj teplú.
Dokonca si myslel, belosi sú bieli preto, že sa umývajú v
studenej vode. Mikrovlnka bola niečo nepochopiteľné. Keď sa vydal
do supermarketu, uvidel tam krabicu s obrazom koláča, aký
servírovala pani Rogersovíá. Kúpil si ju a otvoril, lenže ho
čakalo sklamanie: vo vnútri bol len prášok. Netušil, že pani
Rogersová koláč musí ešte upiecť.
Ale pomaly sa s novým
svetom zžíval. A raz oznámil, že sa pôjde prebehnúť a obehne
celé mesto. Rogersových to vyviedlo z miery. A tak zavolali
stredoškolskému trénerovi, že ich Lopez ma takéto chúťky a že
vraj niečo také naozaj robil v Afrike. Tréner ho nechal, nech to
skúsi.
A Amerika mala o budúceho
olympionika viac.
Tento bol však zvláštny. Začal s
tréningom až v šestnástich rokoch. Bol rýchly a mal výdrž a
vôľu. Ako asi každý, kto raz bežal o život.
Jeho časy
sa znižovali, efektívnosť a hviezda stúpali nahor. Niekoľkokrát
sa stal americkým šampiónom, zabehol pár najrýchlejších
svetových časov a išiel na ďalšie olympijské hry do Londýna.
Je možné, že ho uvidíme aj v Riu.
Sudánec, ktorý bežal
o život, a nakoniec dobehol na olympiádu.
Chlapca, ktorý
sa nakoniec stretol aj so svojou rodinou. Raz mu ďalší Sudánci, s
ktorými bol v Amerike v styku, odovzdali odkaz, že v tábore Kakuma
ho hľadá jeho matka. Nakoniec s ňou hovoril telefonicky. Chudák,
myslela, že je to omyl, pretože počula dospelý mužský hlas, a
ona čakala, že na ňu prehovorí jej malý Lopepe. Ale dohovorili
sa, aj keď Lopez už moc rodný jazyk neovládal.
V roku
2006 vyrazil priamo domov, do rodnej dediny. Tam mu rodičia ukázali
hromadu kamenia. To bol jeho hrob. Navŕšili ho, keď si mysleli, že
sa už nikdy nevráti.
Mimochodom, tí traja starší
chlapci, ktorí mu vtedy v roku 1991 pomohli utiecť a bežali s ním
jeho beh o život, zmizli bez stopy.
rungo.cz, Milan Vodička