Beh je najdivnejší zo všetkých športov, hovorí "bežecký Kerouac" Rickey Gates

"A o takmer dvadsať rokov neskôr bežím ten istý pretek sám a vediem si dobre," popisoval, ako sa cítil, "bola to zábava, bežať pred svojím domácim publikom a rodinou a priateľmi. Bola to veľká zábava."

Ale tiež úspech, na prvýkrát síce nie, ale keď bežal vlani pretek piatykrát, vyhral ho. Bol to však len jeden z jeho mnohých úspechov.

Bol som v tom lepší. A nikto na mňa nekričal

Jeho cesta k behu však nebola priama, najprv sa dal na strednej škole na baseball a futbal. "V oboch veciach som bol ale príšerný, ako väčšina iných bežcov," smeje sa dnes a opisuje, ako na neho pri futbale kričal tréner: "Celý deň ste v škole a potom na vás niekto kričí. Starý chlapík na vás kričí kvôli niečomu, čo nemáte až tak radi. Bolo to prísne. "

Keď mu potom kamarát povedal, že v tíme, v ktorom behával, je oveľa väčšia sranda, zbystril. A keď kamarát dodal, že je v bežeckej partii veľa starších dievčat, Rickey vedel, že prestúpi na lepší vlak. A v novom vagóne bol spokojný, aj keď len primerane. "Behanie ma bavilo, bolo to niečo, v čom som nebol tak zlý ako v ostatných športoch," hovorí dnes s pokorou.

V cezpoľnom behu pokračoval aj na vysokej, ale do univerzitného tímu sa nie a nie dostať, nespĺňal časy, bol príliš pomalý. Preto presadol ešte raz, tentokrát na trailové trasy - a v roku 2005 si zapísal prvé víťazstvo, vyhral preteky Imogene Pass Run, a dostal sa do tímu, ktorý preferoval horské behanie. 

Vietor ho ale zavial oveľa, oveľa ďalej. Vybral sa do Európy.

Od preteku k preteku. Kvôli peniazom a skúsenostiam

Na ten nápad ho priviedol skúsenejší bežecký coloradský kolega Jay Johnson. V Európe sa dajú zarobiť nejaké peniaze na bežeckých pretekoch, nebude to veľa, ale získaš skúsenosti, poradil mu. Rickey sa za oceán naozaj vybral. Začal s behom Grossglockner v Rakúsku a pokračoval ďalej, behal pretek za pretekom, keď niečo vyhral, stačilo mu to tak na jedlo a na cestu do destinácie ďalšej akcie.

Prvá sezóna v Európe ho stála tisíc či dvetisíc dolárov z vlastných vreciek, na zimu sa vrátil do Štátov, aby pracoval ako čašník a lyžoval, druhý rok vyšiel s peniazmi za výhry tak akurát. Po čašníckom intermezzu odišiel do Európy tretíkrát - aby sa už vrátil s pár tisíckami eur vo vrecku. A so zmluvou od firmy Salomon, aj keď, ako s nadsádzkou hovorí, nebola nijak veľkolepá, v podstate išlo o to, že mu dali topánky zdarma.

Cestovanie a písanie

Vlastne je ťažké povedať, či je skôr bežec, alebo cestovateľ. V jednom rozhovore uviedol, že beh mu je predovšetkým kľúčom k cestám po planéte. Má ich na konte veľa, prešiel Latinskú Ameriku na motorke ako Che Guevara, umýval riad na Antarktíde, bol na Aljaške aj Novom Zélande a o všetkých svojich misiách píše. Miluje Kerouaca, dokáže citovať celé jeho odseky, jeho vzorom je aj Hemingway, ovplyvnil ho Obratník raka Henryho Millera.

"Písanie je oveľa ťažšie ako beh," hovorí dokonca. "Keď raz prebehnete pretek, máte ho za sebou, ale keď píšete, stále sa snažíte to zlepšiť, nie je to tak rutinný, definitívny proces," vysvetľuje.

Píše o svojich cestách, napríklad o tom, čo všetko sa vám môže stať, keď pijete pivo v bare kdesi v Mexiku, ale tiež o behaní. Vďaka nemu vieme, že Kilian Jornet počúva pri behu španielsky pop, Bobyho Dylana a Bacha, a že Scott Jurek máva pri pretekoch na ruke opasok s medzičasmi, ktoré chce zdolať, on prezradil, ako pretekári znášali, keď bol v roku 2011 pozastavený Ultra-trail du Mont-Blanc, a ako sa postavili k tomu, keď organizátori chaoticky odštartovali alternatívne podujatie.

Najväčšou výzvou je pre neho prezentovať beh tak, aby bol zaujímavý aj pre ľudí, čo nebehajú. "Chcem, aby moje písanie oslovilo aj mojich bratrancov, čo žijú na Long Islande a s behaním nemajú nič spoločné," hovorí.

Je to môj pretek

Ale povedať, že je to publicista, čo tiež beháva, to nejde, na to je príliš elitným bežcom. V roku 2007 vyhral beh na Empire State Building, v roku 2011 odišiel víťazne z Canadian Death Race, kde dokonca vystrihol rekord trate, dvakrát vyhral Mount Washington Road Race, maratón na Južnom póle dal za 4:02:15 hod. V roku 2007 sa stal víťazom US Mountain Running Championship, tiež US Trail Championship a bol vyhlásený za amerického horského bežca roka.

Najprv sa držal kratších dĺžok, potom presedlal na dlhšie trate. To preto, že boli výzvou, ale tiež preto, aby sa vyhol monotónnosti a aby ho beh stále bavil. "Bavte sa, Vždy som sa vo všetkom, nech išlo o vzťahy, o prácu a tak ďalej, riadil tým, aby ma to bavilo. Beh je najdivnejší zo všetkých športov, pretože je tak jednoduchý. Pravá, ľavá, pravá, ľavá. Lenže môže byť plný toľkých ďalších vecí - bolesti, smútku, odmeny a prostého blaha, " hovorí.

Dlhšie trate mu priniesli zmenu, musel sa naučiť, ako im prispôsobiť stravu, tréning, pretekanie, odpočinok, všetko. Na kratšie sa ale pozerá stále s pokorou, jedna míľa môže bolieť ako päťdesiat míľ, pamätá si. Jeho princípom je, že behá aj preteky, o ktorých vie, že ich nevyhrá, nevyberá len tie potenciálne víťazné. A zásada číslo dva: keď behá pretek, nemyslí na neho ako na pretek, ktorý patrí ostatným bežcom, ale ako na svoj ​​pretek. "Nie je to pretek každého pretekára, je to moj pretek," hovorí.

rungo.cz, Petr Chalupa