Na 25. kilometri druhýkrát vyťahujem svoju podomácky vyrobenú mannu, ukrytú v kindervajíčku. Zmes chia semienok, kokosového oleja a medu zapíjam vodou a vzápätí ešte v rýchlosti jem kúsok banánu, citróna a pomaranča. Tentoraz mám čo robiť, aby som svojich parťákov dobehol. Nohy začínajú byť tuhšie a slnko nepríjemné, ešteže nefúka. Papierik s medzičasmi sa mi z ruky odtrhol, Taliani nevedia po anglicky, odteraz sa iba domnievam, že stále máme náskok (až dodatočne som zistil, že sme mali 1:45:44, čo znamená, že posledných 5 km sme išli dokonca v tempe 4:12). Ozývajú sa pokriky, na 30. kilometri míňame slávnu milánsku katedrálu a na občerstvovačke zaostávam tak, že už nevládzem dostihnúť svojho vodiča. K únave a teplu sa ešte pridávajú aj dlažobné kocky, po ktorých sa beží ťažšie. Nové povzbudenie prichádza od manželky a mojich dvoch synov, ktorí mi mávajú a poháňajú ma vpred. Viem, že ak teraz nedobehnem svoju skupinku, tak to pod 3 hodiny nedám. Pri Teatro alla Scala vôbec nemám chuť na spev. Trvá mi to azda aj dva kilometre, kým konečne dobieham vodiča. Mám pred sebou poslednú desinu a rozhodujem sa, že na občerstvovačkách už nespomalím, len sa napijem. Dávam si svoju tretiu a poslednú „domácu mannu“ a prosím nebesá o pomoc. Áno, mám natrénované, za posledné štyri mesiace som nabehal priemerne 342 km mesačne, ale bude to stačiť? Pár bežcov z našej skupiny už odpadlo a aj ostatným dochádza dych. Na 35. kilometri máme 2:28:17, stále máme rezervu, ale pred nami sú tie najkritickejšie kilometre.
Som nesmierne rád, že vodiči trochu spomaľujú, lebo môj tep nebezpečne stúpa a dychčím ako pes. Viem, že ak to dám, tak to bude zázrak. Každý kilometrovník očakávam už z diaľky a zároveň si predstavujem, koľko ešte ostáva do konca. Začínam si veriť, ale istotu nemám žiadnu. Na 40. kilometri máme 2:49:42, posledná päťka už bola len za 4:17, teraz oceňujem, že sme si na začiatku urobili náskok. Môj vodič mi však uniká, už nemám síl držať sa tesne za ním. Obzerá sa a kričí na mňa po taliansky. Nerozumiem mu ani slovo, ale aj tak mi je všetko jasné: ak to chcem dobehnúť pod 3 hodiny, musím vydržať až do konca! Snažím sa len o trochu zvoľniť a v duchu počítam, či mi ten náskok z prvej polovice bude stačiť. Vodič sa znova obzerá za mnou a ziape. Vyzerá to, že som zvoľnil až príliš. Ale čo mám robiť, keď nohy už nevládzu?! Bojím sa kŕčov a úplného kolapsu. Bude to hop alebo trop.
Som na 42. kilometri, posledné dva som išiel len tesne pod 4:30/km. Blížim sa k cieľu, diváci svojím povzbudzovaním žmýkajú z bežcov aj posledné sily, zbadám časomieru a trochu sa upokojujem. Ak sa teraz nezosypem, tak to dám... Posledné metre idem iba zotrvačnosťou a v eufórii padám pri Castello Sforzesco na kolená a ďakujem Bohu. Nemôžem tomu uveriť, že som to predsa len dokázal. Výsledný čistý čas 2:59:24!
Keď som pred pár rokmi začal s behom, smial som sa tvrdeniu, že každý zdravý muž by mal zabehnúť maratón za tri hodiny. No tá veta ma odvtedy prenasledovala a motivovala k zodpovednému tréningu. Vychutnávam si slastné okamihy, objatia s rodinou a doprajem si aj masáž ubolených nôh. Je mi jasné, že pár dní budem ledva chodiť, ale bezpochyby, tie galeje stáli za to :).
