Takže ľudia okolo trate videli, že každú chvíľu sa do priestoru cieľa valila veľká vlna nadšenia a šťastia. Pravda, tieto prejavy nadšenia sa nedali vyčítať z tvári tých, ktorým pri deľbe tímovej práce pripadla česť priniesť štafetový kolík na poslednom 36. úseku behu. Tým po tvári stekali veľké kvapky potu, ktoré boli jasným dôkazom, že sa na hrádzi dosť vytrápili.
Ako prví popod nafúknutú modrú cieľovú bránu neďaleko známeho divadla Aréna spoločne prebehli zástupcovia českého tímu Iscarex, v ktorom sa na slovenských cestách predstavili aktívni bežci z atletického klubu z Českej Třebovej. Ich výsledný čas 22:20:55 h pamätníkom lanského premiérového ročníka poriadne vyrazil dych. Bodaj by nie, keď výkon Klubu pezinských alkoholikov zlepšili o tri hodiny a 23 minút! To veru bežci z okolia Pezinka, posilnení tento rok aj bežcami - kamarátmi z Kysúc, vôbec nečakali. Možno aj preto tento rok skončili v kategórii Elite až na 6. mieste. Pravda na ich obhajobu treba ešte dodať, že Pezinčanov na ceste za obhajobou pribrzdili zranené kolená dvoch členov ich tímu.
Nápad bežať Od Tatier k Dunaju sa zrodil na Silvestra 2013 – vo vlaku
„My v Českej Trěbovej každý rok organizujeme silvestrovskú rozlúčku s kalendárnym rokom. A pri tej príležitosti si vždy niečo vymyslíme, čo bude pre nás novou výzvou. Minulý rok prišiel Aleš Stránsky s nápadom, že by sme si mali ako tím vyskúšať non-stop beh Od Tatier k Dunaju, ktorí Slováci v auguste organizujú. Tak sme tu,“ povedal na Tyršovom nábreží člen víťazného tímu a jeho „príležitostný“ hovorca Roman Buriánek.
Ochotne totiž zastúpil iniciátora českej účasti na tomto podujatí Aleša Stránskeho, ktorý v aute ďalej od ľudského mraveniska sa pokúšal dobehnuť spánkový deficit.
„Aj ja som sa iba pred malou chvíľou zobudil. Tie kilometre po slovenských cestách nám dali zabrať. Navyše, ja som bežal v noci, čo vôbec nemám rád. Nerád behám v noci, lebo nevidím dobre pod nohy,“ priznal Roman Buriánek, ktorý začal intenzívnejšie športovať až vtedy, keď jeho deti boli na prahu dospelosti. „Až potom som mohol začať robiť cestné masové behy, na ktoré som sa dlho tešil,“ pokračoval bežec z Českej Třebovej.
„Samozrejme, že sme vedeli, že spolu s nami o 15.00 h vyštartovalo na trať elitné slovenské družstvo. Tak sme si povedali, že si s ním zmeriame sily. Podľa mňa, ak dobre pripravení športovci bežia akékoľvek preteky iba na pol plynu, urážajú športovú šťastenu. Navyše, ich správanie je nešportové. Zmyslom pretekov je predsa súťažiť medzi sebou. Zmyslom akéhokoľvek behu je to isté. Človek je predsa súťaživý tvor,“ zdôraznil hovorca víťazného tímu a člen družstva, ktoré poriadne opravilo traťový rekord. „Slováci, ktorí skončili na 2. mieste, boli pre nás zdatnými súpermi. Ale my sme si urobili veľmi dobrú stratégiu. Na ťažké úseky sme dali našich ťahúňov a mladí udržali ich náskok. Hoci máme v tíme dvoch 52-ročných bežcov, aj oni dokážu 10 kilometrov zabehnúť za 42 minút. Navyše dcéry Aleša Stránkeho sú tiež dobré atlétky. Michaela je dokonca juniorská česká reprezentantka. A ich otec je zasa celoživotný športovec. Takže kostra nášho družstva bola veľmi dobré vyvážená, čoho dôkazom je aj náš konečný čas. Máme z neho radosť. Teší nás, že sme trať zvládli bez väčších problémov a v novom traťovom rekorde,“ zdôraznil 49-ročný zanietený milovník cestných behov a behov do vrchu, ktorý sa nevyhýba ani súťaženiu na atletickej dráhe.
My sme im víťazstvo nedarovali, oni si ho sami zobrali. Boli fakt dobrí
„Nie, my sme im víťazstvo v tomto behu určite nedarovali. Oni si ho sami zobrali. Lebo boli fakt dobrí,“ reagoval Peter Štilla na otázku, prečo vytrvalci z Banskej Bystrice a okolia džentlmensky prepustili triumf v hlavnej kategórii Elite hosťom z východných Čiech.
„Dobre si rozložili sily, hoci na niektorých úsekoch sme nad nimi viedli, v konečnom účtovaní boli predsa len rýchlejší. Dobre sa na tento beh pripravili. Oni na 1. mieste ´urobili´ čas 22:20:55 h, my sme dobehli v čase 22:36:02 h. Takže o štrvťhodinu nám ušli,“ vysvetľoval triastlonista Trian ŠK UMB Banská Bystrica Matej Peniak, a súčasne vynášal na parkovisku pri divadle Aréna z bieleho sprievodného vozidla športové tašky.
„Počasie nám vyšlo. Nebolo veľmi teplo. Pre behanie takmer ideálne. V okolí Banskej Bystrice nám aj trochu pršalo,“ pokračoval Matej Peniak.
„Podľa mňa najkrajšou časťou tohto behu bol úsek Horný Šturec – Baláže. Aj keď som ho bežal v noci. Na lúke bolo ešte niečo vidieť, v tmavom lese už nič. Ale pocitovo to bolo veľmi dobré. Rád behám v kopcoch,“ tvrdil Matej Peniak, ktorý za najťažšie bežecké sústo vyhlásil záverečný 36. úsek štafetového behu Od Tatier k Dunaju.
„Na dunajskej hrádzi nám dosť nepríjemne fúkalo, je to rovina, nejdete to dobehnúť, nemáte sa kam schovať,“ zapojil sa do besedy so strieborným elitným tímom 2. ročníka Od Tatier k Dunaju bývalý cyklista a súčasný chodec AŠC Dukla Banská Bystrica Dušan Krajčovič. „Napíšte, že som bol majstrom Európy v cyklistike, len škoda, že na tom európskom šampionáte bolo šestnásť cyklistov skôr v cieli ako ja,“ nestrácal na dunajskom nábreží dobrú náladu bývalý pretekár Interu Bratislava, ktorý z cyklistiky presedlal na chôdzu. „Minulý rok som išiel dve päťdesiatky, tento rok ani jednu. Ale príde čas, keď opäť budem chodiť na reprezentačnej úrovni. Veď minulý rok som ešte reprezentoval Slovensko,“ tvrdil člen chodeckej skupiny Romana Benčíka.
„V posledných dvoch – troch rokoch robím triatlon, v minulosti som skúšal aj kulturistiku. Podľa deľby práce v našom tíme, som bežal z tohto štafetového behu úseky s poradovými číslami 11, 22 a 33. Najťažší bol 33. úsek, lebo bol najdlhší, meral až 10,4 km a bežal sa po rovine a v protivetre. Dosť som sa tam natrápil. Navyše, už som bol unavený a nevyspaný. Už som toho mal plné zuby,“ priblížil svoje účinkovanie urastený všestranný športovec Patrik Lopušný, ďalší člen strieborného tímu s názvom Runshop Runnig Expert. Len čo sme s nimi dohovorili, prišiel k ich autu Martin Janič, bývalý ligový dorastenecký futbalista MŠK Žilina. Rodáka z Kysuckého Nového Mesta, ktorý žlto-zelený dres Žiliny si obliekal do 17 rokov, pozval na výpomoc kapitán Klubu pezinských (ne)alkoholikov Richard Chrappa.
„Mali sme ambície obhájiť minuloročné prvenstvo, ale v tomto ročníku sa nám veľmi lepí smola na päty. Práve mi volali, že jedného bežca museli pre zranenie kolena vymeniť, druhého zraneného už vezú autom do cieľa. Takže s obhajobou sa môžeme rozlúčiť. Budeme radi, ak v tejto silnej konkurencii zdravých bežcov skončíme s tými dvoma maródmi okolo 6. – 7. miesta. Mali sme síce desať minút k dobru, ale už je to minulosť. Chlapi to musia nejako dobojovať,“ povedal Martin Janiš, ktorý od futbalu odišiel k športovému lezeniu a k behaniu cezpoľných a lesných behov. „Ak by som mal spomenúť všetko, čo teraz robím, boli by ste tu veľmi dlho. A vidíte, my sa už balíme na cestu domov. Zajtra nás čakajú pracovné povinnosti,“ dodal so smiechom Martin Janiš.
Kapitán BMSC Jerguš Holéczy: „Môj obdiv majú všetci, najmä však tímy z úplného konca výsledkovej listiny“
Organizátori mnohých obľúbených bežeckých podujatí v Bratislave a okolí z firmy Be Cool postavili na štart tohoročnej edície Od Tatier k Dunaju dve 12-členné družstvá. Obe pôvodne mali zamiešať karty v kategórii All. Ale organizátori partiu okolo Marcela Matanina, Borisa Csibu a Imricha Magyara presunuli do kategórie Elite.
„My sme naozaj nemali bežať v tejto kategórii, lebo náš bežecký priemer všetkých účastníkov nebol 38 minút. Ale organizátori nás dali k eliťákom. Tak sme museli bežať medzi nimi,“ vysvetľoval v cieli člen bronzového tímu v kategórii Elite Marcel Matanin.
Športový riaditeľ ČSOB Bratislava Marathonu však s konečným časom, ktorý prvé družstvo BMSC dosiahlo, bol spokojný. Spokojný bol aj kapitán tohto bežeckého zoskupenia Jerguš Holéczy, aj výkonný riaditeľ ČSOB Bratislava Marathonu Peter Pukalovič, ktorý pre svojich kolegov pripravil v cieli nečakaný kúpeľ šampanským vínom a pred dámy z oboch tímov mal prichystané kvety.
„Dať dokopy 24 ľudí nie je vôbec jednoduchá vec. My sme spojili svoje sily a postavili sme dve kompletné 12-členné družstvá,“ začal svoje hodnotenie „behajúcich becoolákov“ Jerguš Holéczy, ktorý pri tejto bilancii v petržalskom cieli neskrýval spokojnosť.
„Musím povedať, že všetci odviedli na trati svoje maximá, všetci si na trati siahli hlboko do rezervoára svojich fyzických a psychických síl. Pre nás to nakoniec nebola až taká veľká novinka. Mnohí z nás sú skúsení bežci, ktorí majú už nejaké preteky za sebou. Preto aj časy, ktoré dosiahli, ich radia na popredné miesta výsledkovej listiny. Môj obdiv však majú všetci, ktorí budú končiť okolo 140. – 150. miesta. Tých ľudí naozaj obdivujem. Rozhodli sa skúsiť tento beh, prijali túto životnú výzvu. Pre nich to musí byť zážitok na celý život,“ pripomenul Jerguš Holéczy skupiny bežcov - laikov z firiem, zo škôl, z vodáckych klubov, resp. z iných športových oddielov, ktorí sa počas dvoch víkendových dni 16. a 17. augusta prvý raz v živote pasovali s behom na desať kilometrov, ktorí si prvýkrát vyskúšali ako chutí - a najmä ako bolí - beh v noci, respektíve beh na dlhej nekonečnej rovine Žitného ostrova – navyše v nepríjemnom protivetre.
„To budú podľa najväčší hrdinovia tohto dobre zorganizovaného podujatia,“ zdôraznil oficiálny hovorca dvoch tímov vo farbách Bratislava Marathon Sport Club (BMSC).
Behajúci dirigent a skladateľ Radek Dočkal úspešne zložil reparát
Veľký obdiv nie iba v cieli, ale aj na trati krížom cez Slovensko vzbudil 48-ročný rodák zo Zlína Radek Dočkal, ktorý na 345-kilometrovú trať z Jasnej do Bratislavy vyštartoval už vo štvrtok o 6.30 h ráno. Po troch dňoch, ôsmich hodinách a jedenástich minútach (80:11:54) bol úspešne v cieli pri Dunaji! Klobúk dolu pred jeho výkonom! Obdivuhodná nezlomná vôľa, chuť súťažiť a niečo významné v behu na veľmi dlhé trate aj dokázať z neho na Tyršovom nábreží sálala na všetky strany.
Dieťa atletických trénerov, ktorí ho pred atletikou chránili (!), sa k behaniu dostal dosť paradoxne – ako behajúci bodygard svojej sestry. Keďže zápasila s nadbytočnými kilami, zvykla behať po večeroch a v noci. Aby sa jej nič pri tomto behu nestalo, musel ju sprevádzať Radek. To bolo pred 35 rokmi. A hoci sestra behať prestala, Radek pokračoval ďalej. Z neobľúbeného a doslova nanúteného behu sa totiž postupne stala celoživotná láska.
„Behal som pravidelne a veľa. Až ma kamaráti bez môjho vedomia prihlásili do Brna na hodinovku. Vtedy som za 60 minút odbehol 15,2 kilometra. A bolo rozhodnuté! Všimli si ma iní bežci a začali ma pozývať na rôzne súťaže. Od desaťkilometrových cestných behov cez krosové podujatia až po maratóny a ultramaratóny. Behám všetko, ničomu sa nevyhýbam. Beh je moja celoživotná láska. Keď moji rodičia prestali so športom, ja som iba začal. Aj teraz im musím dať vedieť, že som bežal Od Tatier k Dunaju, lebo vôbec netušia, kde momentálne som,“ priblížil nám Radek Dočkal svoju cestu k súčasnej pozícii obdivovaného ultramaratónca.
Táto povesť ho predchádzala aj minulý rok, keď sa ako prvý odvážil postaviť na štart 1. ročníka Od Tatier k Dunajú so smelou víziou absolvovať celú trať sám. Odštartoval, ale nedobehol. Svoj pokus musel po 210 kilometroch predčasne ukončiť. Pre dosť kurióznu príčinu. Jeho sprievodný a podporný tím musel pre pracovné povinnosti odcestovať domov – do Česka. Nemohol s ním zostať ešte aj v pondelok, kedy by mal svoj unikátny beh dokončiť.
„Minulý rok som to nezvládol. Nie športovo a bežecky. Logisticky a organizačne. Štartoval som v piatok popoludní a až počas behu som zistil, že pri najlepšej vôli mi to bude trvať až do pondelka (krátka odmlka). To si moji pomocníci nemohli dovoliť, lebo sa potrebovali vrátiť do práce. Tak som to po 210 kilometroch musel zabaliť. Žiaľ, nedomysleli sme to... Ale minulý rok nás poučil, tento ročník sme sa rozhodli štartovať už vo štvrtok ráno, aby som v nedeľu bol už v cieli,“ objasnil milovník vážnej hudby a pedagóg kroměřískeho konzervatória dôvody minuloročného nevydareného pokusu.
„A nechýbalo veľa, aby som to aj tento rok nezabalil. Ale tentoraz nie z vlastnej vôle. V noci zo stredy na štvrtok sa totiž Nízkymi Tatrami prehnala veterná smršť, ktorá na jedinú prístupovú cestu do Jasnej naváľala veľké množstvo stromov. Takmer sme sa tam nedostali. Ešte šťastie, že liptovskí hasiči veľmi pohotovo odstránili popadané stromy. Na štart sme síce trošku meškali, ale podarilo sa mi plánovaný beh úspešne absolvovať. Navyše, jeho štart bol v slovenských horách, ktoré od malého decka milujem. Rodičia ma do nich často vodili, veľmi rád do nich chodím aj teraz. Vaše kopce sú jednoducho nádherné,“ pokračoval štíhly bežec v bielom klobúčiku a zelenom tričku, ktorý má na svojom konte už 61 maratónov a niekoľko ultramaratónov.
„Viete, ja som veľký lajdák na štatistiky, všetky fakty o mojom športovaní mám doma, v hlave ich nenosím, no ročne nabehám okolo 10 tisíc kilometrov. Vychádza mi to približne tak,“ tvrdil rodák z Moravy, ktorý v rámci prípravy na 2. ročník Od Tatier k Dunaju obehol hranice Slovenska od východoslovenskej Hrčavy až do Bratislavy, čo je 330 kilometrov. „Trvalo mi to síce celé štyri dni, ale stálo to za to. Navyše, za tie štyri dni som vo vašich kopcoch musel prekonať aj veľké prevýšenie. Spolu to bolo až dvanásť kilometrov,“ konštatoval jeden z dvoch sólo bežcov v 2. ročníku štafetového non-stop behu Od Tatier k Dunaju. Druhým bol Karel Balga z Hodonína, ktorý trať zvládol za 79:18:23 h.
„Kde to pre mňa bolo najhoršie? Jednoznačne úsek za Šaľou. Skúste bežať desať kilometrov po nekonečnej rovine, ktorá nie a nie skončiť. Na tomto úseku ma normálne chytala menšia depresia. Za Šaľou to bolo neskutočné ťažké. Som rád, že tento výborne zorganizovaný beh mám konečne úspešne za sebou. Chcel by som poďakovať organizátorom, že mi vyšli v ústrety, a všetko urobili tak, aby som mohol bežať. Ešte aj tú nočnú kalamitu v Demänovskej doline neuveriteľne rýchlo zvládli, hoci tam vyváľalo celé hektáre lesa, “ dodal s uznaním v hlase behajúci dirigent a skladateľ Radek Dočkal.
