Vtedy druhý raz vyhral Etiópčan. Nebol to Abebe Bikila, ktorý vyhral olympijský maratón bosý v Ríme 1960 a obutý v Tokiu 1964 – a medzitým aj MMM 1961. Ani Mamo Wolde, ktorý zaňho úspešne zaskočil v Mexiku 1968, ale dva roky predtým v Košiciach dobehol až sedemnásty. V onom roku 1969 vyhral Mamov o päť rokov mladší a napriek dvom štartom na olympiádach oveľa menej známy brat Demissie Wolde. V tej dobe sa maratón končieval až pondelňajším piknikom v niektorom z prikošických výletných stredísk a mne ostalo v pamäti, ako sa v Zlatej Idke dvaja chudí Etiópčania štýlom nebíčko v papuľke zalizovali jediac tlsté mäso v dobovej živánke, sediac pritom v bielych nohaviciach na tráve farby ich elegantných sák – okrem Demissieho aj Tadesse Wolde-Medhin, siedmy stípliar OH 1968, pre ktorého bol deň predtým maratón (tušímže prvý v živote) priťažkým sústom a dobehol „až“ štvrtý.
Pánbohzaplať za jubileá. Keď si oprášite, kde sa začala písať história košického maratónu, zakapčí vám, že v Turni nad Bodvou ste jakživ neboli. Haňba, ta ňe? Najvyšší čas sa jej striasť. Ideálna šanca: dva kluby, okrem maratónskeho aj historických koľajových vozidiel, vypravili v sobotu ráno z košickej hlavnej stanice smerom na juhozápad, bezmála na maďarskú hranicu, historický motoráčik plný najmä rodičov a detí.
Apropo, Turňa
Propozície premiérového maratónu v roku 1924 predpokladali, že bežci sa na štart do Turne presunú „ranným vlakom“, no organizátorom, ako zaznamenal ich šéf Béla Braun, ktorý si po vojne zmenil meno na Vojtech Bukovský, sa napokon podarilo zabezpečiť pár áut. Pokladali to za víťazstvo. Ja o 90 rokov zmeškanie vlaku za prehru. Zachránil ma športovo-technický riaditeľ Emil Rusko a „jeho“ auto na retro-beh s neretro časomerom na streche. Inak, aj on slávil výročie: Záhorák zo Skalice sa presne pred polstoročím vybral stopom do Košíc za konškoláčkou na vohľady just na maratónsky víkend, netušiac, že sa zaľúbi dvojmo...
„A kde je hrad?“ vyzvedali sa v Turni hostia, zvlášť zahraniční. „V hmle nad vami, ktorá sa pred jedenástou dvihne,“ informoval ich starosta triapoltisícovej obce Pavol Molnár, ktorý ako keby vďaka svojej postave a postaveniu bol hlavou nad ňou. Pozná si rajón. Keď Rusko poslal „poplašákom“ osem bežcov (v počte zhodnom s rokom 1924) na trať, z hmly sa vynoril štyristometrový kopec s ruinami.
Maratón Turňou pohrdol – bežalo sa z nej len raz. Turňa maratónom nie. Pred desiatimi rokmi nechala z obecných peňazí postaviť pamätník neďaleko miesta prvého štartu. (Seňa dostala v roku 2003 satisfakciu v podobe tradičného letného polmaratónu, možno raz dostane nejakú aj Turňa nad Bodvou.)
„My sme ostali verní pôvodnej jednosmernej trati z Hopkintonu do Bostonu z roku 1897 a nechystáme sa ju zmeniť napriek tomu, že vzhľadom na jej prevýšenie nám už dnes na nej neuznávajú výkony za svetové rekordy,“ poznamenala Joann Flaminiová, prvá prezidentka bostonského maratónu v jeho 118-ročnej histórii. „Ľúbim Slovensko,“ povedala našou rečou na spomienkovom večere v budove Starej radnice, no Košice ešte vyslovovala „Koziče“. Ale len dovtedy, kým z príhovoru krajana Georga Babcocka, direktora US Steel, nepochytila správnu dikciu.
Apropo, Babcock
Šéf firmy, ktorá je už štrnásť rokov hlavným partnerom MMM, trafil klinec po hlavičke: „S manželkou sme sa zhodli, že nikdy tak intenzívne necítime dušu tohto mesta a regiónu ako práve cez maratónsky víkend.“
Už to naozaj nie je len nedeľa, ale víkend. Keď vyjde počasie, sobota núka v centre Košíc skoro rovnaký zážitok ako nedeľa. Večer po zapálení maratónskeho ohňa sa Hlavnou ulicou aj vďaka Bielej noci (dôkaz multikultúrnosti mesta) predierate rovnako ťažko ako na druhý deň naobed. Kaviarní je na nej aj v bočných uličkách ako maku, ale nájsť voľný stôl je skoro nemožnosť.
„V Košiciach sú fantastickí ľudia, takú atmosféru v Bratislave nemáme – u nás sa maratónska tradícia len buduje,“ spontánne a pritom s nadhľadom priznal 34-ročný prešporský podnikateľ Boris Csiba, rusovský rodák, v klube BMRC zverenec východniara v službách bratislavského maratónu Marcela Matanina. Dobehom v pozícii prvého Slováka zaskočil organizátorov aj moderátorov, tých televíznych aj miestnych. Nečudo, posledným slovenským maratónskym šampiónom s bratislavským rodným listom bol tušímže bežecký fanatik a skvelý huslista Karol Petöcz v roku 1977...
Apropo, televízia
U nás sa aj samozrejmosti pokladajú za malý zázrak. Napríklad to, že sa najstarší európsky maratón v roku deväťdesiatín zjaví na obrazovke v priamom prenose verejnoprávnej televízie. „Košický maratón na RTVS:, samozrejme, tlieskam. Konečne, tak by to malo byť každý rok,“ vzápätí kvitoval televízny kritik Bohumil Stejskal na mediálnom webe.
Po otázke, kedy bol z MMM naposledy živý prenos, krčil ramenami aj jeho riaditeľ Branislav Koniar: „Ako sa to vezme... Pred desiatimi rokmi sme nakrúcali zábery na trati a vozili ich do košického štúdia, z ktorého ich vysielali so štvrť-polhodinovým oneskorením a bez možnosti sledovania aktuálneho vývoja ich Stano Ščepán komentoval. V roku 1997 bol priamy prenos zo svetového šampionátu v polmaratóne, ale už nie z maratónu...“
Skrátka, televízni diváci videli košický maratón „live“ naposledy za starého režimu, dakedy v osemdesiatych rokoch. Haňba, ta ňe?
Nebyť vytrvalého vyklopkávania Košičanov na dvere v Mlynskej doline a zmene na stoličke za najdôležitejšími z nich, nebol by priamy prenos ani tohto roku. Do programu sa dostal na poslednú chvíľu a napriek tomu, ako ukázali aj nezmyselne fetišizované píplmetre, napokon mal vzhľadom na neatraktívny čas nedelňajšieho dopoludnia úctyhodnú sledovanosť, v jednej chvíli až 156-tisíc divákov.
Prenos vôbec neublížil návštevnosti a maratónu len pomohol. Nejde ani tak o sponzorov, ktorí keď na okamih zazrú svoje logo vo svetielkujúcej škatuli vášní, ochotnejšie púšťajú perie, ale najmä o tých pred ňou v papučiach, ktorých môže inšpirovať preobuť ich občas za trampky. Za prvý bežecký boom na Slovensku začiatkom osemdesiatych rokov vďačíme i televíznym prenosom z Košíc. Prievidžan Miroslav Kriško, dnes webmaster bežeckej stránky s pôvabným kódom 42195 a Slovák s tretím najvyšším počtom absolvovaných maratónov (674), odbehol prvý, ešte neoficiálny doma v obývačke pred obrazovkou – klusal na mieste s víťazom MMM od štartu až do cieľa.
Apropo, jubileum
Košičania promovali podujatie cez deväťdesiatku už vlani: ako 90. ročník. Aj tohto roku: ako deväťdesiatnicu jeho zrodu. Čím v hlavách tých, ktorí nie sú silní v matematike alebo v logike, vyvolali číselný chaos. (Bez snahy ho zväčšovať: pedantní historici tvrdia, že 90. ročník bude de facto až ten nasledujúci, lebo v rokoch 1938 a 1940 sa reálne nebežalo...)
Výsledkové listiny MMM 2014 ukazujú, že maratónci vnímali ako jubilejný skôr vlaňajší ročník: pred rokom ich totiž odštartovalo 1549, kým tohto roku o pol druha stovky menej (1399). Počty polmaratóncov naopak naďalej stúpajú: vlani premiérovo prekročili hranicu dvetisíc (2195) a tohto roku ich bežalo ešte o 380 viac. To vzbudzuje nádej, že perspektívne porastú aj počty štartujúcich v maratóne.
Polovičný maratón je o 70 rokov mladší ako celý: v Košiciach mal premiéru v roku 1994. Pri všetkej úcte, jeho víťazi nikdy nedosiahnu váženosť víťazov kompletného maratónu. Napriek tomu, že trebárs taká Katarína Berešová, východniarka ako repa, rodená Trebišovčanka, tohto roku cestou k siedmemu polmaratónskemu víťazstvu odviedla úžasné penzum práce. „Žasol som, v akej pohode bežala,“ nadchýnal sa jej tréner Gabriel Valiska. „Udávala dohodnuté tempo pre neskoršiu maratónsku víťazku Keňanku Ruttovú, poskytovala jej full servis vrátane podávania nápojov, a popritom si ešte časom 1:13:26 o sedem sekúnd zlepšila osobný rekord v polmaratóne, ktorým vyrovnala Močáriovej historicky druhý najlepší slovenský výkon. Po dnešku verím, že ak sa nič zlé nestane, na jar 2015 zabehne maratónsky limit na olympiádu do Ria 2:34.“
Aj Katka žiarila ako vianočný stromček: „Dnes si dávam jednotku s hviezdičkou a už začínam uvažovať, kedy si v Košiciach zabehnem celý maratón s ambíciou postaviť sa na piedestál.“
No a to je presne to, čo slovenská atletika potrebuje od svojho najkultovejšieho podujatia: aby dávalo krídla.
Apropo, Košice – vivat!
„Sme tu na to, aby sme bežcom plnili ich maratónske sny,“ vraví Koniar, ktorý vie, čo hovorí, lebo má v nohách iks maratónov. „Toto podujatie nie je dielo jednej, lež mnohých generácií – to hrozne zaväzuje,“ dopĺňa ho Štefan Daňo, ktorý síce žiaden maratón neodbehol, no šéfuje jeho organizačnému výboru už dlhšie než zakladateľ MMM Vojtech Bukovský, ktorého mieni Slovenský atletický zväz právom zaradiť in memoriam do Siene slávy.
Z hotela na stanicu som šiel peši, lebo električky ešte nepremávali. Lepší maratónci už boli osprchovaní aj vyvoňaní, no slabší sa ešte trápili na trati. Nestretol som nikoho, čo by frflal nad výlukou v doprave. Kúpil som si lístok a keďže do odchodu vlaku ostávala hodina, v predstaničnej krčmičke som si objednal pivo. S dovolením?, prisadol si o chvíľu akýsi kumpán. A vy čo, tiež čakáte na spoj? pýtam sa ho. Áno, ale vy do sveta, kým ja do mesta, odvetil. Hnevá vás to? opáčil som. Urazil som ho: Mňa, Košičana by hnevalo, že dnes je maratón?!
