Vydarený Vajnorský minimaratón 2015 chválili všetci jeho aktéri

„Skúste do pol jednej v noci oslavovať s kamarátmi. Potom si natiahnite budík na pol šiestu ráno, aby váš syn nezmeškal prestížny futbalový súboj s Petržalkou, a po zápase, na ktorom, samozrejme, nesmiete chýbať, choďte bežať päť kilometrov. A potom, keď to budete mať všetko za sebou, sa vás opýtam, s akými pocitmi ste vybiehali na tú päťkilometrovú trať,“ reagoval na našu otázku neďaleko cieľa Vajnorského minimaratónu Miroslav Hlivák.

Aj napriek takmer prebdenej noci však päťkilometrovú trať zvládol v čase 21:27 min, čo mu stačilo na 21. miesto medzi mužmi nad 20 rokov a na 28. pozíciu medzi všetkými účastníkmi päťkilometrového behu. Na víťazného Reného Valenta (16:32) mal 37-ročný športovec časové manko 4 minúty a 55 sekúnd. Jeho manželka Mária, ktorá nočnú oslavu oželela, si zo sobotňajšej vajnorskej bežeckej ponuky vybrala desaťkilometrovú porciu. „Pravidelne beháme. Raz až dvakrát v týždni. Ja skôr raz, manželka aj dvakrát. Ona je v tomto smere lepšia a disciplinovanejšia,“ pokračoval Miroslav Hlivák a počas rozhovoru sledoval dianie pred sebou, lebo nádejní vajnorskí futbalisti pokračovali v cibrení loptovej techniky aj vtedy, keď účastníci Vajnorského minimaratónu bežali dlhšiu desaťkilometrovú trať.

Behá celá rodina

„Samozrejme, celá rodina športujeme. Snažíme sa žiť aktívny život. Pohyb k nemu patrí. K športu vedieme aj deti. Snažíme sa im aj v tomto ísť príkladom. Aby videli, že šport je naozaj dobrá vec, že sa mu oplatí aktívne venovať,“ priblížil Miroslav životnú filozofiu manželov Hlivákovcov.

„Ako aktívny športovec som nad tým, že by som tento beh vynechal, ani nerozmýšľal. Máme to doma vo Vajnoroch, patrí sa prísť medzi ľudí. Patrí sa aspoň raz v roku otestovať si svoje sily,“ okamžite nás odbil 37-ročný Vajnorčan Miroslav Hlivák.

Tak isto sme pochodili, keď sme sa ho pýtali, či sa počas behu nepohrával v mysli s pokušením, že tieto preteky nedokončí, že ich predčasne vzdá, že to nakoniec „zabalí“.

„Či som to po tom ´nočnom sústredení´ nechcel niekde na trati vzdať? Ani náhodou! Ani nápad. Športovec, ktorý pravidelne trénuje - a je zdravý, musí päť kilometrov zvládnuť. Aj po prebdenej noci. Tá bola predsa môj problém. Nikto ma nenútil do polnoci oslavovať (smiech). Nie, vzdať som nechcel. Lebo si myslím, že ak by som to pri behu urobil raz, už by som si na to zvykol. A to by nebolo dobré. Správny športovec predsa ide do cieľa aj cez bolesť, aj napriek únave, aj napriek tomu, že sa mu z rôznych príčin horšie dýcha,“ nezaprel náš partner v rozhovore životnú filozofiu správneho športovca a poctivého bojovníka. Mária Hliváková bola v hlavnej ženskej kategórii devätnásta, keď jej v cieli namerali čas 48:50 min. Medzi všetkými ženami obsadila konečné 26. miesto.

„Dominika, idem ti ešte po jednu bundu. Aby si ešte viac mohla lietať za tou loptou,“ upozornila mama malú plavovlasú futbalistku v modro-bielej súprave s vrkočom takmer až po pás. „Domča, nahraj, som tu sám,“ vyzval Dominiku o hlavu vyšší chlapec a plavovláska ho ukážkovým centrom od vlastnej bránky ideálne našla úplne voľného na súperovej polovici. Nie div, že celá akcia sa skončila gólom v súperovej bránke.

„Bráško fajn, ty si dobrý... A teraz si choď sám po loptu, keď ti táto lúka nestačí,“ ironicky pochválil jeden z futbalistov svojho brata a poslal ho hľadať loptu do blízkeho parku. Až vtedy sa na chvíľu futbalové meranie síl malých Vajnorčanov zastavilo. Bolo to vo chvíli, keď do cieľa Vajnorského minimaratónu vbiehal najrýchlejší bežec na 10-kilometrovej trati. Známy slovenský vytrvalec Boris Csiba to dokázal vo výbornom čase 31:41 min.

Boris Csiba chválil v cieli Jablokova i organizátorov

„Urobili sme z toho veľmi dobré preteky. Ty si nasadil také ostré tempo, že som mal obavy, či ho vôbec vydržím. Sáša, ďakujem veľmi pekne, bola to krásna súťaž. Hnal si ma do cieľa jedna radosť,“ uznanlivo a chlapsky podával Boris Csiba v cieli ruku svojmu rivalovi v pretekoch Alexandrovi Jablokovovi z portálu Behame.sk, ktorý s odstupom 27 sekúnd skončil tesne za štíhlym Borisom vo farbách bratislavského klubu BMSC.

„Preteky boli výborné. Skvelé počasie, skvelá a bezchybná organizácia, skvelí Vajnorčania, ktorí nás popri trati povzbudzovali. Veľmi rád na takéto podujatia chodím, rád na nich súťažím. Ešte raz vďaka, urobili ste super podujatie,“ zložil poklonu organizátorom skúsený 35-ročný slovenský reprezentant v behoch na dlhé trate.

„Saša ma poriadne prehnal. Počas pretekov sme sa držali spolu, až tristo metrov pred cieľom sa mi podarilo od neho odpútať. Tam som tieto preteky rozhodol. Saša môj nástup už nezachytil. Ale takmer celú trať sa držal viac ako statočne,“ zdôraznil Csiba.

„Či by som do Vajnor prišiel aj vtedy, keby bolo škaredo, sychravo a zima? Určite. Ja trénujem aj vtedy, keď je vonku pekne, aj vtedy, keď prší či sneží. Mne to nerobí problémy. Ja v príprave behám za každého počasia,“ reagoval Boris Csiba na otázku erudovaného športového publicistu a historika Igora Machajdíka, ktorý Vajnorský minimaratón v sobotu 17. októbra moderoval.

Vajnory sú aj pre skupiny bežeckých nadšencov

„Ja som tu ešte nebežala, ale mala som o tomto behu iba dobré recenzie, tak som si ho prišla vyskúšať. Musím povedať, že moji kamaráti neklamali. Naozaj to tu bolo super. Som rada, že som prišla,“ povedala v úvode nášho rozhovoru Danka Kimličková so štartovným číslom 286 na čiernom drese, z ktorého na chrbte svietil nápis „Lunarruners“.

Jej partner pri tomto behu Marián Petrovský, ktorý mal štartovné číslo 321, si trať Vajnorského minimaratónu na 5 km vyskúšal už vlani. Aj on bol jedným z tých, ktorý Danku motivovali k tomu, aby do Vajnor prišla. „Bežal som tu minulý rok. Toto podujatie sa mi zapáčilo, tak som prišiel opäť. Som rád, že som si vo Vajnoroch dal reprízu. Iba slová chvály mám na organizáciu, zabezpečenie trate, na atmosféru, ako aj divákov popri ceste. Ešte aj počasie nám vyšlo akoby na špeciálnu objednávku organizátorov. Bolo tu fakt fajn,“ konštatoval Marián Petrovský. Bežec v modrých trenírkach pod ktorými mal čierne bežecké nohavice, zabehol 5 kilometrov vo Vajnoroch v čase 22:52 min, čo mu stačilo na 27. miesto medzi mužmi nad 20 rokov. Obaja sa priznali, že keďže chodia behať dosť pravidelne, vo Vajnoroch si chceli na záver bežeckej sezóny viac – menej otestovať svoju aktuálnu výkonnosť. „My dvaja beháme iba tak pre radosť. Nebeháme preto, aby sme lámali rekordy. To nie. Sme skupina piatich kamarátov, ktorí sa stretávame na takýchto menších bežeckých podujatiach. Práve to kamarátstvo bolo aj podnetom, že sme dnes vo Vajnoroch. Kamaráti nás motivujú, aby sme behali,“ objasnili nám zástupcovia skupiny bežeckých nadšencov zmysel svojho pravidelného športovania. „Najkrajším zážitkom, ktorý si odnášam z Vajnor, je povzbudzovanie ľudí okolo trate. Dosť ma to motivovalo, dosť ma to vyburcovalo, aby som zrýchlila krok. Bolo to fajn,“ prezradila Danka Kimličková osvedčenú „značku“ povoleného dopingu, ktorý ju poháňal v ústrety cieľa. Aj vďaka žičlivým divákom jej časomer v cieli oznámil, že päť kilometrov prebehla v čase 30 minút a 17 sekúnd, čo ju zaradilo na 35. miesto medzi ženami nad 20 rokov. V absolútnom poradí skončila na 42. priečke.

„Pre mňa najkrajším zážitkom bol jednoznačne dobeh do cieľa. Bol som šťastný, že som to dal. A dokonca aj v čase, s ktorým musím byť spokojný,“ doplnil Danku klubový kolega Marián Petrovský, ktorý v absolútnom mužskom poradí obsadil 37. miesto.

Do Vajnor s košickým maratónom v nohách

„Poď k nám Janko, aby si tiež bol na fotke,“ ponúkol Jozef Stašík so štartovným číslom 405 na hrudi miesto pri sebe malému bežcovi v slabozelenej nepremokavej športovej bunde. S výkonom, ktorý dosiahol vo Vajnoroch, bol spokojný. Veď o viac ako šesť sekúnd si zlepšil osobný rekord na desaťkilometrovej trati. „Prečo som prišiel do Vajnor? Lebo som si chcel na záver sezóny urobiť osobný rekord v behu na 10 kilometrov. Chcel som zistiť na čo mám, a čo musím počas zimnej prípravy ešte zlepšiť. Vajnory sú pomerne rovinatá trať, dobre sa mi tu bežalo. Na desiatke som dosiahol čas 38:55 min, takže som nadmieru spokojný. O viac ako šesť sekúnd som sa zlepšil. Viac som teraz asi urobiť nemohol, lebo pred dvoma týždňami som bežal maratón v Košiciach. Mám v nohách najstarší maratón v Európe, takže podľa toho som si teraz rozložil aj sily,“ neskrýval spokojnosť 43-ročný Jozef Stašík z Bratislavy, ktorý má na konte už štyri maratóny. „Všetky som odbehol v Košiciach. Prečo? Lebo práve tam sa beží najstarší maratón v Európe. Tam treba byť,“ zdôraznil Jozef Stašík, ktorý časom 38:55 min obsadil vo vekovej kategórii mužov od 40 do 49 rokov konečné 3. miesto. Jeho čas bol totiž iba o 31 sekúnd horší ako čas víťaza tejto kategórie Pavla Hanesa z Bratislavy. Napokon výkon 38:55 min mu v absolútnom poradí zabezpečil 17. miesto medzi všetkými mužmi. Líder Vajnorského minimaratónu v jeho vekovej kategórii 41-ročný Pavol Hanes bol v absolútnom mužskom poradí vďaka výkonu 38:24 celkove štrnásty.
Petra Laky: „Tentoraz som začiatok ´neprepálila´“

„Nemožné. Uhni, ja to dám!“ nosí na žltom bežeckom drese štíhla bežkyňa Petra Laky z Mosta pri Bratislave. Kým tento nápis svieti na jej chrbte, na hrudi je to nápis: „Ja to dám!“

„To sú výzvy pre ostatných bežcov. Aby mi nebránili pri prekonávaní mojich limitov,“ vysvetlila so šibalským úsmevom čiernovláska v čiernej čiapke a sivočierných bežeckých legínach a pokračovala: „Do Vajnor som prišla prakticky ukončiť tohtoročnú bežeckú sezónu. Takéto preteky chodím behať pravidelne. Zasa som si tu urobila osobný rekord, takže musím byť s dnešným dňom spokojná. Potešilo ma tiež aj to, že sem prišlo tak veľa ľudí. Čakala som menej bežcov na našej trati. Ale bežalo sa mi super. Opäť tu bola dobrá atmosféra, opäť nám tu vyšlo aj pekné jesenné počasie. Čo viac si môžeme želať.“

Počas nášho rozhovoru si 30-ročná športovkyňa pochvaľovala aj to, že po nedávnych skúsenostiach z iných cestných behov sa už konečne začína učiť aj na vlastných chybách...

„Tentoraz som nepodľahla davovej eufórii a nezačala som hneď od štartu v rezkom tempe, ktoré nebolo vôbec moje. Tentoraz som sa už davom strhnúť nedala... Už som bola rozumnejšia. Už viem krotiť svoju eufóriu. Nedávno vo Vrakuni sa mi to nepodarilo a mala som čo robiť, aby som tie preteky vôbec dokončila. Poriadne som sa vytrápila, lebo úvod som totálne ´prepálila´. A potom som už musela mlieť z posledného,“ tvrdila bežkyňa, ktorá časom 46:25 min obsadila v hlavnej ženskej kategórii (do 39 rokov) 13. miesto a v celkovom poradí všetkých bežkýň skončila osemnásta. Od víťaznej Kataríny Pokornej (Slávia STU Bratislava), ktorá vo Vajnoroch obhájila lanské prvenstvo, ju v cieli delilo deväť minút a tri sekundy.

„Najkrajší zážitok z dnešného dňa? Stretnutie so Soničkou Macejákovou. Veľmi ma potešilo, že tu bola, že tu nechýbala,“ povedala Petra Laky a rukou ukázala na známu účastníčku tradičných bežeckých sviatkov v Bratislave a veľmi širokom okolí. Opäť bola neprehliadnuteľná, hoci typicky macejákovský kovbojský klobúk tentoraz nahradila pestrofarebnou čelenkou. Desať kilometrov po vajnorských cestách zabehla v čase 1:04:54 h.

Matúš Michal: „Hoci som cieľ nesplnil, odchádzam spokojný“

Trať sobotňajšieho Vajnorského minimaratónu absolvoval aj vozičkár Matúš Michal z Bratislavy, ktorý v cieli nebol spokojný s výkonom, ktorý mu na ulici Na Doline ukázal časomer. „Dnes som nemal svoj deň,“ povedal otvorene a pokračoval: „Prišiel som sem s cieľom urobiť si osobný rekord na desať kilometrov, lebo táto trať je dosť rovinatá. Ale nepodarilo sa mi to... Možno aj celú minútu som zaostal za svojim rekordom, ktorý som dosiahol na nočnom behu v Liptovskom Mikuláši. Vo Vajnoroch štartujem už štvrtýkrát, lebo tu ma organizátori pokojne pustia na trať aj o niečo skôr ako ostatných bežcov. Niekedy mi stačí minúta, aby som si potom mohol ísť svoje tempo. Preto sa mi preteky vo Vajnoroch páčia. Je tu dobrá atmosféra, príjemní ľudia,“ vysvetlil nám jediný vozičkár, ktorý sa dosť často zúčastňuje na verejných cestných behoch nie iba na Slovensku, ale aj v zahraničí. „Som členom klubu Olymp Slovakia a v tejto kategórii vozičkárov som jediný Slovák, ktorý chodí súťažiť. Náš šport zaradili k atletike, tak súťažím s atlétmi,“ pokračoval Matúš Michal, ktorý za cieľom sledoval dianie okolo seba.

„Dnes to nebolo ono. Našťastie veľmi skoro som zistil, že rekord neprekonám, tak som to ani nesilil. Zbytočne som si nevybíjal sily, keď som vedel, že čas nebude dobrý. Dosť som sa na trati vytrápil. Najmä na tých otvorených úsekoch som musel bojovať aj s protivetrom, čo bolo pre mňa veľmi náročné a nepríjemné,“ otvorene hodnotil Matúš svoje vystúpenie vo Vajnoroch. Zdravotne postihnutý športovec si zo sobotňajšej súťaže zobral pre seba aj jedno poučenie. „Ak chcem v budúcnosti dosahovať lepšie časy, musím cez zimu trochu schudnúť. Musím zmenšiť plochu, do ktorej sa vietor môže oprieť. Takže, teraz mám pred sebou jeden veľký problém. Ako sa tých kilogramov navyše zbaviť a netrápiť sa pri tom diétami a hladovaním,“ uvažoval nahlas M. Michal, ktorého príjemne prekvapilo aj počasie.

„Kto by to bol povedal, že po nepríjemnom a sychravom piatku zažijeme vo Vajnoroch preteky v takom peknom jesennom počasí? Mne by sa však ešte viac páčilo, keby na tých otvorených úsekoch menej fúkalo. Ale to by som už chcel asi veľmi veľa, nie?,“ konštatoval pretekár, pre ktorého najkrajším zážitkom na tejto súťaži bolo jej úspešné dokončenie. „Veľmi intenzívne som si vychutnal okamih, keď som bol v cieli. Splnil som aspoň čiastkovú túžbu, s ktorou som sem prišiel. Keď som vedel, že sa nedostanem časom pod 40 minút, tak som si povedal, že budem spokojný aj s časom pod 45 minút. A to mi vyšlo. S tým musím byť spokojný,“ tvrdil skúsený vozičkár, ktorý tunajšiu trať už dokázal minulý rok prejsť v čase 37:07 min, hoci osobný rekord má ešte o minútu lepší.

Poslednú v cieli Vajnorského minimaratónu Dagmar Turzovú držali nad vodou dobrí kamaráti

„Vedela som, čo ma vo Vajnoroch čaká. Môj príbeh by bol na veľmi dlhé rozprávanie,“ reagovala Dagmar Turzová z Devínskej Novej Vsi so štartovným číslom 422 na otázku, čo ju motivovalo prísť do Vajnor bežať desať kilometrov. A tiež na zvedavý dotaz, že ako sa momentálne cíti v pozícii úplne posledného bežca na dlhšej desaťkilometrovej trati.

„V minulosti som aktívne športovala. Robila som niekoľko športov. Fitnes, spinning, rôzne druhy cvičení v bazéne, chodila som do posilňovne, behala som. Jednoducho žila som aktívny športový život.“ priblížila svoje pohybové aktivity sympatická bežkyňa, ktorá sa v sobotu dokázala zabaviť aj na svoj účet. „Nie, karate, džudo, ani iné čínske a ázijské bojové umenia som nerobila. To si oni teraz vymýšľajú,“ naprávala tvrdenia troch kamarátov, ktorí jej „životopisný“ monológ iniciatívne a vtipne dopĺňali a inovovali podľa svojej predstavy. A dobre sa pri tom zabávali. Na účet kamarátky. „Pred niekoľkými rokmi som pri behu spadla a veľmi som si udrela bedrový kĺb. Vtedy sa začali moje zdravotné problémy. Dva roky som chodila po lekároch, no nič mi nepomáhalo. Žiadna liečba nezaberala. Dokonca bolesť z jedného bedrového kĺbu prešla neskôr aj na druhý. Hrozilo mi, že budem iba doma sedieť a štrikovať. Že sa nebudem môcť pohnúť,“ pokračovala bežkyňa z Devínskej Novej Vsi.

„To nemáš z vlastnej hlavy. To si musela niekde čítať. Alebo ti to musel niekto povedať,“ zasiahli opäť do nášho rozhovoru traja veselí páni, ktorí bojovníčku Dagmar vo Vajnoroch sprevádzali. „Vidíte ich, toto sú kamaráti, ktorí ma vždy držali nad vodou. Vždy ma ťahali z domu preč. Vždy pre mňa niečo vymýšľali, len aby som na všetko nezanevrela. Oni majú na svedomí aj tento beh. Sú to fakt výborní kamaráti, bez nich by som teraz nebola tam, kde som. Oni traja mi nedajú zlenivieť, hoci som sa o to už viackrát usilovala (smiech). Bez nich by bol môj život určite iný. Ale musím sa priznať, že mám veľké šťastie, že ich okolo seba mám,“ predstavila nám Dagmar troch kamarátov, ktorí aj počas nášho rozhovoru niekoľkokrát predviedli, že žiadna zábava im nie je cudzia – a cudzí im nie je ani šport. „My sme zo známeho cykloveľkoklubu MTB Kolecko. To, prosím vás, zdôraznite. Myslíme ten cykloveľkoklub. To je naša značka, ktorú pozná celý cyklistický svet. Aj Peter Sagan sa už hlásil k nám, ale sme ho nezobrali, lebo nemá pre náš klub dobrú výkonnosť. Je slabý. U nás by nemal šancu. My sme fakt veľmi dobrí,“ konštatovali s úsmevom parťáci aktuálne poslednej bežkyne v tohoročnej vydarenej edícii Vajnorského minimaratónu.

„Až po dvoch rokoch lekári zistili, že všetky tie bolesti pochádzajú z chrbtice. Tak mi začali liečiť boľavú chrbticu,“ pokračovala Dagmar Turzová tam, kde ju kamaráti vyrušili. „Aj vďaka tejto zmene v liečbe som sa znova dostala k športu. Opatrne, ale dostala. Nemusím sedieť doma a štrikovať, môžem behať vlastným tempom. Už nelámem rekordy, ale behám. Behám po vlastných a veľmi rada. Som šťastná, že som tu bola. Že som tu mohla byť,“ konštatovala bežkyňa z cykloveľkolubu MTB Kolecko, ktorá na zdolanie 10 kilometrov potrebovala čas 1:12:09 h. Vďaka nemu uzavrela výsledkovú listinu všetkých 72 žien, ktoré sa v sobotu 17. októbra postavili na štart dlhšej desaťkilometrovej trate Vajnorského minimaratónu 2015.

„Posledný kilometer som bežala cez veľkú bolesť. Ale som si povedala, že aj keby som sa mala do cieľa doplaziť, aj tak to nevzdám. Za žiadnu cenu. To by poškodilo stavovskú česť rekreačného bežca. Už by to nebol z behu taký dobrý zážitok,“ úprimne tvrdila veľká bojovníčka, ktorá v sobotu vo Vajnoroch predviedla obdivuhodný výkon.

„Bojovala som sama so sebou. Mňa vôbec netrápilo, že som úplne posledná. Toto som vôbec neriešila... To za mňa riešili iní. Ja som bola šťastná, že opäť bežím, že sa opäť hýbem. Ja som vo Vajnoroch dosiahla veľké životné víťazstvo. To ma najviac teší. Po dvoch rokoch som opäť zažila endorfíny v cieli, zažila som záplavu šťastia z toho, že som dokončila preteky. Kto to neprežil, vôbec nevie, o čom rozprávam. Ten nádherný pocit v cieli však stál za celú tú bolesť, za celú tú námahu,“ zdôraznila Dagmar Turzová skôr ako odišla k zaparkovanému autu, aby sa mohla prezliecť do suchého odevu.

Životná premiéra na verejných pretekoch v 53 rokoch

Kým Dagmar Turzová mierila cez malý vajnorský park k autu, z trojice jej kamarátov zaznela prekvapujúca otázka: „Čo poviete na životný debut v 53 rokoch? Nie div, že sme okamžite skončili na hodenú návnadu. A tak vznikla krátka debata o ďalšom pozoruhodnom životnom príbehu ďalšieho priameho aktéra sobotňajšieho Vajnorského minimaratónu.

„Týmto z cieľa týchto pretekov veľmi srdečne pozdravujem pána doktora H..... To je ten odborník, ktorý mi pred piatimi rokmi predpovedal, že presne o päť rokov budem mať umelé koleno... Dnes mám za sebou prvých desať kilometrov v živote. Nie umelé koleno. Ako vidíte, aj majster tesár sa niekedy utne,“ nestrácal dobrú náladu spomínaný debutant na verejných bežeckých pretekoch Ľubomír Zrzula. „Treba však otvorene povedať, že pánovi doktorovi sa vtedy podarilo do mňa napumpovať veľa čiernych myšlienok. Obdaroval ma veľkou kopou životného pesimizmu. Kamaráti ma z toho dostali. Nedovolili mi plakať nad osudom, nedovolili mi zlenivieť vysedávaním doma. Všade ma ťahali so sebou. Mnohokrát iba ako morálnu podporu, ako diváka a svedka ich športových výkonov. Ak som nemohol bežať, tak som ich sprevádzal na bicykli. Ale vždy som sa hýbal. Umelé koleno som jednoducho nechcel,“ pokračoval bežec so štartovným číslom 465...

„Ako som minimaratón vo Vajnoroch zvládol? Jednoducho. Prvú štvrtinu desiatky som sa šetril, ďalšie dve štvrtiny som začínal bojovať nie iba s traťou, ale aj sám so sebou a poslednú štvrtinu som bežal s vyplazeným jazykom ako s vejúcou kravatou... Ale dobehol som. Je síce pravda, že ak by všade okolo mňa neboli ľudia a bežci, tak by som dosť dlhý úsek trate iba odkráčal... Ale keďže ľudia okolo trate netušili, s čím ja bojujem, tak som musel bežať. Pred nimi som sa jednoducho hanbil ísť krokom. Aj vďaka ich povzbudzovaniu som úspešne prišiel do cieľa. Ale nechcite vedieť, kam som ich všetkých posielal vo chvíli, keď som mlel z posledného, keď som uvažoval nad okamihom, kedy príde tá najvhodnejšia chvíľa, aby som sa z bežca mohol okamžite zmeniť na chodca,“ priblížil 53-ročný Ľubomír Zrzula dianie na desaťkilometrovej trati Vajnorského minimaratónu očami a myšlienkami jedného z jeho priamych aktérov. Pri svojej premiére dosiahol čas 56:47 min, vďaka čomu v kategórii mužov od 50 do 59 rokov obsadil 20. miesto a celkovo skončil na 161. priečke. Hneď za ním skončil s výkonom 57:51 min ďalší člen svetoznámeho cykloveľkoklubu MTB Kolecko Branislav Surový a tretí do partie veselých bežcov z MTB Kolecko Juraj Surový bol časom 46:28 min dvanásty.