Chlapcov poznám, trénovali sme spolu, behali po schodoch. Obaja už majú klasický maratón za sebou. Pravda, Ondrej zdolal svoj premiérový len nedávno. Zabehol si ho pred troma týždňami v Prahe. Ani jeden z nich prípravu na tento extrémny pretek nepodcenil. S Janom sme trénovali beh do schodov vo výškových budovách. Ale čo je to platné, keď nám pošmykne noha a my sa budeme kotúľať dolu po ostrých kamenných schodoch? To sa jednoducho nesmie stať! Cítim ťažobu zodpovednosti, ale zároveň aj túžbu po splnenom sne, s ktorým sem obaja chlapci prileteli.
Spoločne vymýšľame bežeckú stratégiu.
Schody majú rôzny sklon, hĺbku i šírku. Sem tam niektorý chýba. Zabúdame na akúkoľvek pravidelnosť. Je potrebné improvizovať. Skúšame chôdzu vo vláčiku, kedy sa nás nevidiaci drží za ramená. Keď je schodisko dostatočne široké, idú dvaja traseri vedľa seba a slepý sa pridržiava ich lakťov. To sa nám osvedčilo pri zostupoch. Do schodov lezieme po štyroch, alebo sa hendikepovaný pridržiava našich bokov, to podľa toho, ako je práve schodisko vysoké. Veľa pomáha aj zábradlie, ktoré je len na niektorých miestach. Pridržiavame sa ho a nevidiacemu ho ukazujeme tak, že necháme jeho ruku skĺznuť po našej paži. Ťažko by odhadoval v akej výške kovovú tyč hľadať. Musíme byť stále v strehu. Miestami sú na nej niekoľko centimetrov vystúpené ostré skrutky, je potrebné na ne včas upozorniť, aby si o ne nikto neroztrhol dlaň.
Zradné sú úseky, kde schody úplne chýbajú. Nahradili ich hladké kamene zaliate do betónu. Z týchto strmých miest mám najväčší strach. Keď sa do vás nevidiaci oprie, nesmiete urobiť chybu. Ak sa vám podlomia kolená, skotúľate sa dole obaja. Váhu ďalšieho človeka v kolenách dosť cítiť. Každý krok zvažujem a neprestávam nahlas popisovať, čo máme pod nohami a kam je dobré došliapnuť. Ondrej si pomáha slepeckou palicou. Vzal si tú kratšiu, ktorú používa, keď behá so svojím vodiacim psíkom Blekom. Pri chôdzi do schodov ju drží zvoľna a oťukávať ostrú hranu každého schodu. Spozná tak ako sú vysoké. Keď sa múr prehupne cez horizont, musí sa naopak veľa krčiť, aby bol schopný monitorovať ich hĺbku. Obaja nevidiaci majú navyše sluchovú vadu. Ján nepočuje na pravé ucho, a preto sa snažíme hovoriť na neho zľava. Ondrej má zasa naslúchadlo v ľavom uchu. Počas dňa páli prudké slniečko, a tak nie je divu, že si hlavu vzájomne polievame studenou vodou, tá sa mu do neho nesmie dostať.
Múr sa tiahne po hrebeňoch hôr. Na ich vrcholoch sú kamenné veže. Pri maratóne sú v nich schované občerstvovacie stanice. Nie je zlé sa v ich tieni trochu osviežiť. Takmer celá trasa je prístupná verejnosti. Je príjemné, že vám tu ľudia môžu fandiť a povzbudzovať vás, ale na druhej strane sú tu aj turisti, ktorým sa musíme s nevidiacimi vyhýbať. Málokto tú vie po anglicky a tak verbálne upozorňovanie nefunguje. Opäť sa ako trasérka presviedčam, že nie je dôležité, či je osoba, ktorú vediete slepá alebo nie. Dôležitejšie je, aby o nej vedeli ostatní. Aby ju okolie vnímalo a bralo na ňu ohľad. Potom ste schopní spoločnými silami prekonať aj väčšie prekážky ako je maratón na Veľkom čínskom múre.
To sú borci! Dvaja Česi odbehli maratón na Veľkom čínskom múre so slepeckou palicou
Je to zvláštny pocit. Po roku sa vraciam na Veľký čínsky múr. Tentokrát tu ale nie som sama. Priletela som aj s dvoma nevidiacimi kamarátmi - s Janom Bauer a Ondrejom Zmeškalom. Stojíme na kamennom múriku, slniečko páli a chlapci naň prvýkrát pokladajú ruku. Za dva dni sa spolu s ďalšími trasermi (Lukáš Nožička, Aleš Pícha, Jarda Boucník) postavíme na štart jedného z najťažších maratónov. Sama seba sa pýtať, čo som to spískala. Je to vôbec možné? Prebehnúť trať dlhšiu ako 42 kilometrov a zdolať pritom viac ako 5 tisíc nepravidelných schodov spoločne s nevidiacimi? Neviem, nikto to predtým neskúsil.
