Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Spomienky na prvý Devín: Potlesk pohraničníkov a plný mechúr

Spomienky na prvý Devín: Potlesk pohraničníkov a plný mechúr
,,Do bratislavského cieľa, pri soche Ľudovíta Štúra, sme sa doplazili s uznojenými čelami aj podlamujúcimi sa kolenami. No prenáramne šťastní, veď prvé býva vždy najkrajšie." Takto si spomína na svoju prvú účasť pod starobylým devínskym bralom známy moderátor a športový nadšenec Jaroslav Lieskovský.
Bolo to v sedemdesiatom siedmom. Do 280-člennej štartovej  listiny 30. ročníka chýrneho národného behu ma zapísali vedno s kamarátmi Petrom Sokolom a Jánom Szabom, vernou dvojicou z našej vzmáhajúcej sa trnavskej partie rekreačných bežcov. Za sebou sme mali organizovanie aj absolvovanie niekoľkých masových podujatí pre kondičnú komunitu zdravia v starobylom slovenskom Ríme, pod strechou tamojšej pedagogickej fakulty (Beh priateľstva od decembra 1970, Štafetový maratón priateľstva a zdravia od októbra 1975 a niektoré ďalšie), no takáto atletická paráda nám hneď po príchode do Devína vyrazila dych. Čo už, keď naša mladícka drzosť sa vtedy dala krájať.

Pred štartom sme nesmelo sŕkali z jedinečnej, dovtedy nepoznanej atmosféry. Obďaleč Róbert Rozim, trénerský velikán z banskobystrickej Dukly, rozdával posledné taktické pokyny svojej kompletnej skupine úspešných reprezentantov ČSSR. Jeho najväčším túzom bol Peter Suchán, štvornásobný víťaz tohto slávneho behu pozdĺž Dunaja (1971, 1974, 1975, 1976).  Tiež prišli dravci z domáceho Interu, skalického tímu ZVL, ŠK Piešťany a ďalších renomovaných oddielov. Čo meno, to atletický pojem.

V bežeckom výstroji so znakom Dukly Praha sa intenzívne rozcvičoval Dušan Moravčík, strieborný stípliar z helsinských ME 1971 a piaty z mníchovských OH 1972. Popri domácich esách zapísali medzi aktérov aj vytrvalcov z Francúzska, NDR, Rakúska a Švajčiarska. Medzi reprezentantmi spoza hraníc mal najvyššie renomé Eckhardt Lesse, východonemecký držiteľ striebornej medaily z európskeho šampionátu.

Na kvalitný pelotón čakala vtedy ešte dvanásťkilometrová trať. Nadupaná svorka sa po výstrele zo štartérovej pištole vyrútila vpred. Takmer na konci parkoviska stál autobus. Okolo neho sme sa otočili a pokračovali po ceste pozdĺž hraničného plota s Rakúskom. Prví, prirodzene, zaradili spiatočku všetci horúci favoriti. Keď po ich úvodnej obrátke sme na chvíľu zočili takmer šprintom trieliť čelnú skupinu, skrsol v nás dojem, že v tej chvíli zrejme chcú zbúrať ostnaté pletivo medzi dvoma „znepriatelenými“ štátmi. Také úžasné tempo nahodili.

„Čo tu vlastne my robíme?“ nesmelo sa ozval Janko Szabo pri pohľade na upaľujúce bežecké hviezdy. Neskoro. Cúvnuť sa nedalo.

„Ale ich pred sebou ženieme,“ úsmevne podotkol Peťo Sokol po definitívnom zistení, že za odvahu ponesieme až do cieľa koncový lampáš takmer tristočlenného poľa.

Atletické žrebce zmizli z dohľadu. Naše trnavské trio beznádejne cupitalo na konci početného balíka. Pohraničníci povedľa bežeckej trasy pochopili, že aj exoti so štartovými číslami na samom chvoste pelotónu patria medzi pretekárov. Začali nám odušu tlieskať. Rovnako i ľudia v bratislavských uliciach. Prežívali sme nádhernú, dovtedy nepoznanú bežeckú eufóriu.

Niekoľko metrov za nami sa plazilo koncové auto Verejnej bezpečnosti. „Za týmito tromi už môžeš pustiť premávku,“ zaznel nespočetnekrát pokyn cez vysielačky pre uniformovaných kolegov na križovatkách.

V tých chvíľach som v pamäti oprášil spomienku na bratislavského poštára Jána Šmída. Tiež sa uchádzal o štart v behu D-B. Prvý raz v roku 1925. Keďže nikde nebol registrovaný, na štart 5. ročníka ho nepustili. Bežal načierno, bez čísla. O rok znova, s trinásťminútovým odstupom za oficiálnymi účastníkmi. V dvadsiatom ôsmom, keď mu pár mesiacov chýbalo do šesťdesiatky, v bratislavskom cieli, prirodzene, nik nečakal na čudáckeho matadora. Okrem manželky. Za statočný športový výkon ho na ľudoprázdnom priestranstve obdarovala kytičkou kvetov. Príbeh o nepoddajnom rekreačnom bežcovi svojho času vykutral z archívu známy atletický novinár a publicista Marián Šimo.

Ešte šťastie, že priekopnícka trojica kondičných bežcov z Trnavy, so symbolickým koncovým lampášom, sa nemusela šmídovsky prosíkať o účasť v oficiálnom pelotóne jarného sviatku Devín - Bratislava 1977.

„Chalani, mám plný mechúr, už to nevydržím, vy bežte ďalej,“ náhle vydal Peťo Sokol nečakaný pokyn. A zaraz zmizol medzi električkami. Staršieho, navyše nášho bývalého asistenta z katedry telesnej výchovy trnavskej PdF UK, bolo treba počúvnuť. Tobôž ak záverečný koridor sme mali na dohľad.

Do bratislavského cieľa, pri soche Ľudovíta Štúra, sme sa doplazili s uznojenými čelami aj podlamujúcimi sa kolenami. No prenáramne šťastní, veď prvé býva vždy najkrajšie. Vskutku skvostný pocit z prežitého. Hoci dravci na medailových priečkach preťali cieľovú métu pätnásť minút pred nami. Víťazne Dušan Moravčík, populárny olympionik. Rodák z Bánova pri tridsiatom dejstve D-B taktickým behom vypálil rybník celému chumľu atletických ikon.

O dramatickom priebehu na špici sme sa v pondelok dočítali v detailnom spravodajstve celoslovenských denníkov. Tie vtedy ešte venovali podobným masovým festivalom rozsiahly priestor.
Od r. 1977 som bežecky nevynechal ďalších trinásť ročníkov úžasného „Devína“. A pravidelne sa tešil z mohutnejúceho počtu výkonnostných i začínajúcich účastníkov. Prebúdzajúcemu sa hnutiu za zdravím čoraz intenzívnejšie začala napomáhať novovzniknutá komisia kondičného a rekreačného behu pri SÚV ČSZTV.

Keď sa blížil môj pätnásty štart bez jedinej prestávky na trati z Devína do Bratislavy, prišiel za mnou šéf pretekov Viktor Nedved. Skvelý kamarát, čo so svojou partiou nám chodil pomáhať na Malokarpatský maratón v Trnave. K dispozícii mal sprievodné auto s komentátorským ampliónom a časomerom. Mimochodom, do jeho technického tímu patril viacero rokov aj Igor Nemeček, terajší šéf slovenského hokeja.

„Príď pomôcť, nemá mi kto zobrať do ruky mikrofón,“  oslovil ma Nedved. Vysvetlil, že po náhlom skone Róberta Rozima, nezabudnuteľnej atletickej legendy spod Urpína, nastalo vákuum v komentovaní bežeckých pretekov. Odborne aj ľudsky vzácny človek spod Urpína náhle podľahol zákernej chorobe.

A tak na štarte i v cieli „Devína 1991“ som prevzal moderátorskú taktovku po zosnulom Banskobystričanovi. Opäť iný zážitok: nahmatanie pulzu mohutnejúcej bežeckej riavy z komentátorského stanovišťa. Mimochodom, o úvodný rozhovor pod starobylým Devínom som požiadal čestného štartéra, nášho dlhoročného bežeckého partnera a vtedy aktuálneho politika. Bol ním herec Milan Kňažko, tribún z novembrových námestí.

Krátky prestrih do prítomnosti. Srdiečko mi zaplesalo pri prečítaní si informácie o novom účastníckom rekorde nášho národného bežeckého sviatku D - B. Ľudia sa čoraz viac hýbu. Veď športovo nečinný človek môže mať akékoľvek tučné konto na účtoch v banke, keď ho postihne infarkt či iná pliaga modernej civilizácie. Tiež pri úžasnom sviatku Devín - Bratislava 2012 to mnohí pochopili. Dobré znamenie.


19.4.2012 / Cestné behy / Autor: Jaroslav Lieskovský /  Foto: starz.sk