Ako sa v hale Elán brúsili atletické talenty

"Pán Šimonek, stopäťdesiatjeden. Môžeme?" opýtal sa tréner atletického klubu Maraton AC Rača a vedúci výpravy bratislavskej školy Tbiliská 4 Dušan Štancel dlhoročného atletického odborníka Jaromíra Šimoneka.

Erudovaný odborník na výškarke súťaže, ktorý je už roky tradičnou súčasťou školských pretekov "Zo školských lavíc do atletickej haly Elán“ – a ktorý počas svojho trénerskeho života vychoval niekoľko generácii špičkových slovenských výškarov a výškárok, s úsmevom ústretovo prikývol.

Kým latka išla na stojanoch na požadovanú výšku, Nikola Sojková, 13-ročná žiačka ZŠ Tbiliská 4, sa sústreďovala na rozhodujúci skok. Vedela, že ak tú výšku skočí, preteky žiačok na súťaži v atletickej hale Elán vyhrá. Jej najväčšia súperka Simona Butkovská z Tilgnerovej 14 totiž tentoraz súťažila v diaľkárskom sektore. Dievčina z Rače so štartovným číslom 13 tak v podstate zostala vo výške dievčat jedinou adeptkou na konečný triumf.

Jej tréner Dušan Štancel jej držal palce v hľadisku. Keď sa hravo prehupla cez latku na úrovni 151 cm, šéf račianskeho atletického klubu MAC impulzívne vyskočil z miesta do výšky a zatlieskal.

"Výborne, Nikola, máš na to. Bude to dobre. Výborný skok," bolo počuť jeho povzbudzovanie na niekoľko metrov. Tešil sa možno viac ako samotná malá výškarka.

Rýchlo zbehol do výškarskeho sektora a svojej žiačke poradil, aby išla na 153 cm. Trochu zostala zaskočená, ale impulzívny pán ju pre neho typickým spôsobom povzbudzoval ďalej  "Daj do toho všetko. Neboj sa, dokážeš to!" vlieval elán do štíhlej dievčiny vo výškarskom sektore.

Vydarené mostíky ako prejav radosti a nadšenia

Elán a nadšenie sa z impulzívneho trénera postupne preniesli aj na Nikolu, ktorá dvakrát ako prejav nahromadenej energie a veľkej radosti z práve dosiahnutého výsledku urobila na skokanskom doskočisku ukážkový gymnastický mostík. Dievčina s číslom 13 sa takto predviedla vtedy, keď skočila 151 cm a aj vtedy, keď sa začala chystať na 153 cm. 

Ešte Nikolka! Skús dať do toho všetko. Celú svoju energiu. Uvidíš, že to zvládneš. Vyjde to! Musí! Neboj sa!“ nezastavil sa Sojkovej tréner, ktorý svoju pretekárku už videl na stupni víťazov s veľmi slušným výkonom. Veľmi si želal, aby Nikola pokorila aj tých 153 cm.

Nevadí to. Mala si rezervu desať centimetrov,“ názorne ukázal tréner v hľadisku, keď sa Nikola po nevydarenom prvom pokuse na 153 cm spýtavo pozrela na miesta, kde stál tréner Štancel s ďalšími jej spolužiakmi a oddielovými kolegami z račianskeho klubu.

Vykopni nohy skôr. Zhodila si to lýtkom! Viac sa ťahaj do výšky. 151 si hravo skočila. Aj pán Šimonek ťa predsa za ten výkon pochválil,“ chŕlil Dušan Štancel povzbudivé slová a taktické pokyny pre svoju mladú zverenku, ktorá sa chystala k už tretiemu pokusu.

Jéééj, to bolo dobrééé! Škoda, že tá latka spadla. Neboj sa nič, nabudúce ju určite preskočíš. Máš na to! Keď prídeme nebudúce, padne aj stopäťdesiattrojka. Uvidíš, že to dokážeš! Máš na to!“ hodnotil Dušan Štancel takmer úspešný súboj Nikoly Sojkovej s vratkou latkou vo výške 153 cm.

Nech si z atletiky vyskúša všetko

Bolo trochu prekvapujúce, že vtedy, keď Nikola Sojková z Rače bojovala s latkou vo výške 153 cm, vo výškarskom  sektore chýbala dievčina, ktorá na predchádzajúcej súťaži úspešne skočila 164 cm – Simona Butkovská , 13-ročná žiačka Spojenej školy Tilgnerová 14.

Simonka sa už pripravuje na hlavnú atletickú sezónu pod holým nebom, preto sme sa rozhodli, že tentoraz bude súťažiť v diaľke,“ vysvetlila jej mama Anna Butkovská, ktorá v hale Elán mala patronát nad skupinou dievčat z tejto školy z bratislavskej Karlovej Vsi.

Jej tréner, pán Lendel, s touto súťažnou pauzou súhlasil, tak sme ju tentoraz prihlásili na súťaž v skoku do diaľky. Výšky, ak sa jej aj ďalej bude seriózne venovať, si užije ešte dosť, nech sa trochu všestranne rozvíja. My sme tiež vyrástli na odznakoch všestrannosti a vôbec nám to nebolo na škodu. Práve naopak. Dlho sme z tejto univerzálnosti mohli ťažiť,“ pokračovala bývalá úspešná slovenská atlétka.

Talentovaná výškarka, ktorá je členkou atletického klubu TJ Slavia STU Bratislava, v skoku do diaľky skončila v konkurencii 22 dievčat výkonom 413 cm na „nepopulárnom“ 4. mieste. Jej výkon bol o to zaujímavejší, že od bronzu ju delilo iba päť centimetrov, od druhého miesta šesť. Súťaž diaľkárok vyhrala 13-ročná žiačka zo Šulekova pri Hlohovci Barbora Maceková výkonom 422 cm.

 Zaujímavosťou tejto súťaže bolo aj to, že dievčatá v tomto sektore stali pred svojimi pokusmi v dlhom husom rade ako pred pokladňou v kine na nejaký dobrý film. Takže pre organizátorov a trénerov, ktorí súťaž pozorne sledovali, bolo radosťou monitorovať ten kolotoč pokusov, ktoré išli za sebou ako na bežiacom páse.

Štafetové behy na počesť Pavla Safka

Ešte rušnejšie však bolo v kúte atletickej haly Elán, kde sa po skončení technických disciplín zhromaždili malí bežci a bežkyne, ktorí si štafetovou súťažou 4 x 200 m chceli uctiť pamiatku zakladateľa prvej športovej triedy na Slovensku. Modré tričká, ktoré mali na sebe, niesli na chrbte veľavravný odkaz. Či skôr jasné posolstvo. Boli to pamätné tričká účastníkov štafetového behu Pavla Safka.

Malí školáci a ich tréneri si takto uctili pamiatku dobrého človeka, zanieteného športovca, organizátora , pedagóga a dlhoročného atletického trénera a funkcionára Slovana CHZJD Bratislava.

Pavol Safko, rodák z Mokraniec (nar. 14. 1. 1923) dlhé roky pôsobil ako učiteľ telesnej výchovy na škole, v ktorej začala fungovať prvá športová trieda na Slovensku v histórii.  Bola to ZDŠ na Kulíškovej ulici v Bratislave a on sa v nej pričinil o to, že z nej postupne vyšli špičkoví slovenskí športovci a olympionici. 
Dlhé roky patril k organizátorom Národného behu Devín – Bratislava, ako aj Ceny Večerníka. Patril totiž k priekopníkom žiackej a školskej atletiky na Slovensku. Podieľal sa na výchove výškarov Romana Moravca, Petra Horáka, diaľkárky Márie Devínskej a všestranné športové základy dal aj viacerým neskorším športovým osobnostiam. K jeho žiakom patril napríklad aj olympijský víťaz v cyklistickom šprinte z Montrealu 1976 a trojnásobný majster sveta v tejto disciplíne Anton Tkáč. Mal veľký podiel na športovom majstrovstve najlepšieho slovenského basketbalistu Slovenska 20. storočia Stanislava Kropiláka – a rukami trénera a pedagóga Pavla Safka prešli aj legendárni hokejoví bratia Marián, Peter a Anton Šťastní. A nie iba oni. Kto zo športovcov chodil do športovej triedy – a neskôr aj do Športovej školy na Kulíškovej ulici, každý si niečo z entuziazmu a neutíchajúceho elánu Pavla Safka do života odniesol. A mnohí z nich sa so svojim učiteľom a trénerom stretávali aj dlhé roky po opustení školských lavíc. Niektorí dokonca pravidelne – a niekoľkokrát počas roka. Veď dlhoročný tréner, pedagóg a funkcionár zomrel v roku 2007 vo veku 83 rokov.

 Celý tento seriál školských pretekov je veľmi záslužná práca. Je to veľmi pekné podujatie. Treba pochváliť organizátorov, ktorí sa na takúto ťažkú robotu dali,“ konštatoval Miroslav Bôžik, učiteľ a atletický tréner zo ZŠ v Brezovej pod Bradlom.

Treba im poďakovať za to, že takéto niečo pre tie deti vôbec robia. Zaslúžia si to. Pre naše deti, ktoré sem už pomaly deväť rokov pravidelne niekoľkokrát počas školského roka vodíme, je to super podujatie. Mnohé iba tu zažijú pravú atletickú súťaž. Mnohé si až tu môžu zmerať sily so svojimi vrstovníkmi. Som rád, že ľudia okolo pána Ozoráka to ešte stále robia. Že ich to stále baví. V dnešných časoch to nie je vôbec jednoduchá záležitosť,“ dodal pedagóg a atletický nadšenec, ktorý pre slovenskú atletiku objavil reprezentanta Jozefa Repčíka.