75 percent detí skončí s organizovaným športom ešte na prvom stupni ZŠ
Nedávna štúdia psychológov z University
of Texas poukázala na skutočnosť, že deti angažovaných, vrelých
a podporujúcich rodičov mali lepšie športové výsledky, vyššiu
sebaistotu a šport im prinášal radosť, bol pre nich zábavou.
Práve radosť z toho, čo deti robia, sa ukázala byť rozhodujúcim
faktorom, či sa budú danému športu venovať aj o 6 až 12
mesiacov neskôr.
Možno je prekvapivé, že na miere
sebavedomia ani na športových úspechoch toľko nezáležalo. A
zvyšujúci sa tlak zo strany rodičov s takmer stopercentnou istotou, radosť a spokojnosť detí z aktivity, ktorej sa venujú, znižuje.
Aj preto plných sedemdesiatpäť percent detí s organizovaným
športom skončí ešte na prvom stupni ZŠ.
Čo potrebujú počuť, keď súťažia
Takúto otázku dostali kanadskí tenisti vo veku 12 až 15 rokov. Zmieňovali potrebu počuť od rodičov podporujúce komentáre strán ich prístupu, športového správania a snahy. Vôbec naopak netúžili po technických či taktických radách.
Ako
a za čo chváliť
Psychológ Richard Wiseman vo svojej
výbornej knihe 59 sekúnd: malým zamyslením k veľkým zmenám
popisuje, prečo je oveľa prínosnejšie chváliť potomka za
vynaloženú snahu skôr než za výsledky či schopnosti.
Ak príliš vyzdvihujeme niečí talent, môže nadobudnúť dojem,
že práve vďaka vrodenému talentu a schopnostiam nemusí
vynakladať toľko úsilia, ako ostatní, ktorí takouto dávkou
talentu neoplývajú. Na druhej strane strach zo zlyhania potom môže
viesť k nešportovému správaniu, prípadne prerásť v nepríjemné
úzkostné stavy. Prehra totiž znamená, že nie sú dosť
talentovaní. Len ťažko môže ktokoľvek cítiť uspokojenie z
aktivity, kedy jeho sebahodnota závisí na tom, či práve vyhráva,
alebo nie.
Naopak deti, u ktorých je vyzdvihovaná
predovšetkým snaha a vynaložené úsilie bez ohľadu na výsledok,
na sebe pracujú spravidla tvrdšie. Zlyhania a prehry berú ako
dočasné situácie, ktoré možno prekonať ďalším úsilím,
veria vo vlastnú kompetentnosť, majú vyššie sebavedomie, sú
motivované na sebe ďalej pracovať, veria, že sú dobrí v tom, čo
robia, sú šťastnejší.
Či
bude malý športovec svoje úspechy a neúspechy posudzovať na
základe vynaloženého úsilia, alebo bude veriť, že všetko je
dopredu dané talentom, rozhodnuté okolnosťami, vonkajším
prostredím, to ovplyvní nastavenie mysle a spôsob zvládania
situácií nielen v športe, ale aj v škole, vo vzťahoch, v práci.
Ako
áno, ako nie
Rodičov detí, ktoré so športom sekli v
nádejnom veku, spája veľakrát nasledujúci typ správania:
- Prílišný dôraz na výsledok pretekov či zápasu na úkor vyslovenej podpory počas preteku
- Odlišné ciele rodičov a detí
- Odlišný prístup po vyhranej a prehratej súťaži
- Zhadzovanie trénera
- Túžba naplniť svoje mladistvé
ciele skrz svoje deti
K ideálu športového rodiča vás
naopak môže priblížiť nasledujúce:
- Fandenie a povzbudzovanie nielen svojho potomka, ale celého tímu
- Snaha byť svojmu potomkovi vzorom
- Čo možno najmenšie zasahovanie trénerovi do remesla
- Uvedomenie si svojej úlohy, teda že v prvom rade ste rodič, nie vrstovník, tréner či divák
- Počúvanie a podpora
Zlom
prichádza vo veku okolo 12 až 15 rokov, kedy sa význam zábavy
znižuje, mladý atlét sa začína sústrediť na majstrovské
zvládnutie športu, v ktorom sa cíti najsilnejší, začína chápať
dôležitosť zdĺhavých tréningov. Dôležitejším sa oproti
zábave stáva sebadôvera a športové úspechy. Bez zakorenenej
radosti z pohybu a zábavy spojenej s daným športom by sa ale k
tomuto spôsobu uvažovania pravdepodobne nedostal. Ako rodič ste odviedli skvelú prácu. Teraz
je to na trénerovi a rovesníkoch.
Vďaka športu sa deti môžu naučiť množstvu cenných zručností, ako je spolupráca, húževnatosť, sústredenie, zodpovednosť, vytrvalosť, pozitívny prístup. K ich získaniu však nestačí šport ako taký, najskôr je potrebné mať pozitívne skúsenosti a spomienky spojené so športom. Ako rodič máte ohromný vplyv na to, aké spomienky to budú.
Barbora Blažková,rungo.cz
