Cookies

Súhlasím Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.

Ako som zvládol švajčiarskeho obra

Ako som zvládol švajčiarskeho obra
Po niekoľkých účastiach na menších bežkárskych maratónoch som si povedal, že nastal čas sa pomerať so súpermi na niektorých pretekoch z európskej veľkej trojky. Takto som si pomenoval trojicu pretekov Vasov beh vo Švédsku, Marcialonga v Taliansku a Engadin Skimarathon vo Švajčiarsku, kde počet štartujúcich dlhodobo dosahuje päťciferné hodnoty.
Moje rozhodovanie uľahčila skutočnosť, že prvé dva preteky sa bežia klasicky a môjmu srdcu a najmä nohám je bližšia voľná technika, takže voľba pre môj prvý štart v rámci World Loppetu padla na švajčiarsky maratón. Svoju úlohu zohralo aj to, že oblasť Horného Engadinu dobre poznám z letných pobytov a časť trasy pretekov som v lete prebehol počas engadinského Sommerlaufu. Pri rozhodovaní zavážila aj „teoretická príprava“ v podobe článkov v časopisoch i na internete. Takto som sa dozvedel, že miesta na štarte sa nerozchytajú rýchlosťou blesku ako pri Vasovom behu, ale že väčší problém je nájsť ubytovanie za „nešvajčiarske“ ceny. Tu som teda začal. Koncom októbra 2017 sa mi podarilo zarezervovať posledné tri voľné postele v mládežníckej ubytovni v Pontresine. Ako sa neskôr ukázalo, bola to ideálna voľba, lebo strechu nad hlavou sme mali priamo pri trati pretekov a súčasne toto miesto predstavovalo dobrý východiskový bod pre bežkárske výlety či ladenie formy pred pretekmi.

Veľká nadmorská výška, v ktorej sa oblasť nachádza, vzbudzovala mierne obavy. Ani nie kvôli riedkosti vzduchu ale najmä pre možné počasie. Silné mrazy či studený vietor sú tu bežné aj začiatkom marca. Ďalšie otázky vo mne vyvolávala skutočnosť, že na štart sa postaví približne 13-tisíc pretekárov a takúto masu som nezažil ani na žiadnych bežeckých pretekoch. Každá nová skúsenosť je dobrá, tak som začiatkom marca sadol do auta a plný očakávaní vyrazil smer Pontresina, typickej švajčiarsko-alpskej dediny v blízkosti St. Moritzu.
Engadin Skimarathon predstavuje na scéne európskych bežkárskych maratónov etablované podujatie, veď tento rok sa uskutočnil jeho 50. ročník. Obľubu si získalo hneď od začiatku, na štart prvého ročníka v roku 1969 sa postavilo vyše 900 bežkárov. Už pri 8. ročníku účasť prekročila 10 000 športovcov a v nasledujúcich rokoch sa ešte mierne zvýšila. Samozrejme do polovice 80-tych rokov sa behalo klasickou technikou, potom sa prešlo na „skejt“. Štartovalo sa vždy na začiatku údolia v dedinke Maloja, cieľ však niekoľkokrát menil svoje miesto, až sa v posledných rokoch „usadil“ v S-chanfe. Na organizácii tohto podujatia sa podieľa 11 miestnych bežkárskych klubov, ale predovšetkým ide o výsledok práce asi 1500 dobrovoľníkov.

Verím, že som nevymyslel lepidlo

Väčšina z nás si prvý dojem o pretekoch vytvára pri prezentácii spojenej s výdajom štartovných balíčkov. Nezvládnutie tejto akcie „otrávilo“ už nejedného športovca a čím väčšia akcia, tým rastú nároky na usporiadateľov. Pre istotu neponechávam nič na poslednú chvíľu a na prezentáciu trielim medzi prvými.

Všetko sa odohráva v budove pri plavárni, kde sa nachádza aj maratónska dedina so stánkami partnerov podujatia. V prvej sekunde som si myslel, že som sa ocitol na hlavnej pošte. Vo veľkej miestnosti dominovali pulty plné obálok, medzi ktorými úradovala šestica organizátorov. Švajčiari aj tu len potvrdili svoju povesť, všetko sa udialo bez problémov a veľmi rýchlo. Pani si najprv zosnímala QR kód z potvrdenia o zaplatení štartovného a po chvíli mi podala veľkú obálku, kde sa nachádzalo štartovné číslo s čipom spolu s veľkou taškou z húževnatého plastu. Túto tašku musíme použiť na prepravu vecí zo štartu do cieľa a pre minimalizáciu problémov je na nej vytlačené štartovné číslo.

Dlhodobo vysoká účasť na maratóne viedla organizátorov k postupnému rozšíreniu ponuky o ďalšie podujatia, pre ktoré sa zaužívalo označenie engadinský týždeň. Všetko sa začína prvú marcovú nedeľu behom vyhradeným iba pre bežkárky (Frauenlauf) so štartom v dedinke Samedan a cieľom v rovnakých priestoroch ako hlavné preteky. Vo štvrtok sa pokračuje nočným behom (Nachtlauf), ktorého trať vedie zo Silsu do Pontresiny. Finále predstavuje maratón na bežkách z Maloji do S-chanfu. Všetky tieto preteky sa bežia voľnou technikou. Aby bol zoznam úplný, treba spomenúť januárové preteky klasickým štýlom La Diagonela, ktorých trasa vedie zo Zouzu cez St. Moritz a Pontresinu späť do Zouzu.

Prvé tri dni pobytu sa Engadin prezentoval nádherným počasím, ktoré využívam na obhliadku niektorých úsekov trate a na menšie bežkárske výlety po okolí Pontresiny. Priebežne sledujem predpoveď počasia na nedeľu, pričom na všetkých stránkach sľubujú sneženie, takže vhodné voskovanie bežiek bude menšia lotéria. V sobotu je už slnko celý deň schované za oblakmi, čo mi nevadí, naordinoval som si predpretekový oddych. Na lúke pred našou ubytovňou je možnosť zapožičania bežiek rôznych výrobcov, nejakú hodinku sa venujem porovnávaniu bežiek i topánok pre klasický štýl. Poobede sa vrhám na prípravu pretekových lyží, dávam dve vrstvy mäkšieho základového vosku a jednu vrstvu tekutého vosku na nový mokrý sneh. V duchu verím, že som nevymyslel nové lepidlo.

Deň D

Ráno sa všetko odvíja od veľmi skorého času štartu pretekov. Ak v Košiciach mnohí hromžia, že štart maratónu je o deviatej a nie o hodinu neskôr, tak na Engadine štartuje prvá elitná kategória už o 8:30. Organizátori si asi povedali, že pretekári v noci aj tak veľa nenaspia, čiže načo ich zbytočne držať v posteliach. Avšak skutočným dôvodom bude asi snaha o poskytnutie čo najväčšieho času na party v cieli. No a netreba zabúdať ani na skutočnosť, že na odvoz vyše 10-tisícovej masy je potrebný tiež relatívne dlhý čas.

Budík ma vyháňa z postele niečo po piatej, nasleduje rýchla hygiena, raňajky a o 6:20 už netrpezlivo spolu ďalšími účastníkmi vyzerám vlak smerujúci do St. Moritzu. Červené vozne prišli našťastie bez meškania a na počudovanie neboli ani preplnené. Vláčikom sa však vezieme iba krátko, väčšiu časť cesty na Maloju absolvujeme autobusom. Prestup je bez problémov, partia organizátorov má všetko pevne v rukách a usmerňuje zástupy pretekárov vystupujúcich z vlakov do postupne prichádzajúcich autobusov. Samozrejme na prepravu vyše desať tisíc bežkárov nemôžu stačiť miestne zdroje, takže preteky predstavujú aj stretnutie autobusov a vodičov z celého Švajčiarska.

Predpoveď meteorológov sa, žiaľ, naplnila. Od skorého rána padá mokrý sneh. Nuž nie vždy na pretekárov čaká počasie ako na pohľadnici, ale v doterajšej histórii pretekov nespôsobilo vážne problémy. Len jediný raz (v roku 1991) ich museli organizátori zrušiť z dôvodu vysokých teplôt a nedostatku snehu. Oproti tomu v roku 2006 pretekári bojovali s mrazom až mínus 20 a silným vetrom. My našťastie máme len pár stupňov pod nulou.
Náš autobus dorazil na štart niečo pred ôsmou a oblasť už pripomínala veľké mravenisko. V niekoľkých stánkoch kmitali servisáci voskujúci bežky, inde ponúkali na zahriatie horúci čaj či energetické gély. Organizátori síce pripravili pre pretekárov dva veľké vyhrievané stany, ale vzhľadom na počasie sú natrieskané ako posledná 39-ka idúca večer na Mlyny (za mojich študentských čias). Záver predštartovej prípravy realizujem teda pod strieškou senníka, ktorá ako tak chráni pred snežením. „Hallo, nevideli sme sa náhodou na Bielej stope?“ dvíham hlavu od tašky s vecami a neverím vlastným očiam. Áno je to Christian z Nemecka, s ktorým som sa dal do reči pred štartom Bielej stopy na Skalke. Štartuje o pár minút skôr ako ja, tak si len v rýchlosti želáme veľa šťastia. Svet je fakt malý...

Rýchlo odovzdávam veci do určeného nákladného auta a niečo pred deviatou vstupujem do ohrady označenej Hauptklasse C/3. Priestory C/1 i C/2 vyhradené pre moju skupinu boli už takmer úplne zaplnené, tak idem do tretieho zatiaľ poloprázdneho. Nijako sa tým nevzrušujem, od služobne starších účastníkov viem, že prvá štvrtina trate je široká a bez problémov sa dá predbiehať. O správnu predštartovú náladu sa starajú dvaja moderátori, ktorí okrem dôležitých informácií o tom, kto práve štartuje, či kto bude nasledovať, vyspovedajú aj náhodne odchytených účastníkov. Dobre sa bavíme na ich snahe správne vysloviť názov mesta, odkiaľ prišiel jeden fínsky bežec.

Štart - Maloja

O 9.18 h otvárajú organizátori vráta na našej ohrade, na plot odhadzujem igelitové pončo, ktoré ma aspoň trocha chránilo pred padajúcim mokrým snehom a spolu s ostatným pretekármi vybieham na štartovnú rovinku. Moderátori počas rána niekoľko ráz upozorňovali pretekárov, že poradie v cieli (okrem súťažiacich v elitnej kategórii) bude na základe čistých časov, pričom čas sa začína merať prejazdom okolo snímačov umiestnených v štartovacej bráne. Takže nie je dôvod na paniku, v pokoji si zapínam lyže, nasadzujem okuliare, uťahujem pútka na paliciach a hurá do súboja s časom i súpermi. Pod bránou si spúšťam stopky a na začiatok volím jazdu pri ľavom okraji širokej trate. Nebezpečná tlačenica v úvodných metroch našťastie nevznikla, vďaka štartovaniu po vlnách sa pole pretekárov roztiahlo už od prvých metrov a možnosti predbiehania pomalších súperov sú dobré. Toto ma veľmi teší, lebo do úvodných kilometrov nastupujem s taktikou ísť čo najrýchlejšie a oddychovať v zápchach na lesných úsekoch pri St. Moritzi.

5 km - Sils

Úvodné kilometre bežíme po zamrznutom jazere Silsersee. Trať je dosť široká, držím sa pri ľavom okraji a bez problémov predbieham pomalších súperov. Všetko sa zatiaľ vyvíja podľa plánu, lyže idú perfektne, okuliare sa nezahmlievajú a stále padajúci sneh postupne prestávam vnímať. Po chvíli míňam skupinku Mexičanov – bežkárov oblečených nie v priliehavých kombinézach ale v krojoch a s neprehliadnuteľnými sombrérami na hlavách. Asi po piatich jazerných kilometroch nasleduje prejazd cez dedinku Sils, ktorá predstavuje dôležité miesto na športovej mape regiónu. Vo štvrtok pred hlavnými pretekmi sa tu po druhý raz postavili bežkári na štartovnú čiaru nočných pretekov končiacich v Pontresine. No a v lete na ceste pri miestnej športovej hale odštartovali už 38. Engadinner Sommerlauf - beh merajúci 25 km s cieľom v Samedane. Po krátkom úseku po súši, čo sa v zime pre snehovú pokrývku aj tak nedá poznať, pokračujeme po Silvaplánskom jazere. Teraz jeho zamrznutá hladina patrí nám bežkárom, ale v lete predstavuje eldorádo pre jachtárov, surfistov či „wakeboardistov“ (športovca na doske ťahá padák). Je to vďaka vetru „Malojawind“, ktorý často intenzívne veje údolím od Maloji smerom k Moritzu. My máme bezvetrie, ale proti vetru do chrbta by asi nikto neprotestoval.

11 km - Surlej

Približne po 11 km nás čaká prvá občerstvovačka. Obsluhu si zobrali na starosť miestne deti a veľmi ochotne ponúkajú banány, energetické tyčinky spolu s „ionťákom“, vodou či vývarom. Telesné zásoby dopĺňam minimálne, veď od štartu neuplynula ani polhodina a na plný plyn pokračujem ďalej. Trať sa však zúžila, v dvojstupe ideme lesíkom na brehu Champfersee. Niekoľko pozícií získavam jazdou v stope pre klasický štýl, kde súpažnými odpichmi udržujem vyššiu rýchlosť, než akou idú súperi.

13 km - výjazd k bývalým mostíkom

Moja „rýchlojazda“ sa končí približne na 13. kilometri, kde sa nachádza prvé úzke miesto na trati. Zaraďujem sa do pravého radu a pomaly stúpam hore. Po očku pozerám, ako sa pohybujú ostatné rady, ale hneď mi na um príde Murphyho zákon hovoriaci, že rad, v ktorom sa nachádzam sa pohybuje najpomalšie a to ostane zachované aj v prípade, že prestúpim do iného (predtým rýchlejšieho) radu. Takže vydýchavam a najmä dávam pozor, aby moje paličky prežili tento výšľap bez ujmy. Stúpanie nie je dlhé a po chvíli sa štyri prúdy opäť zlievajú do jedného. To už sme v mieste, kde ešte nedávno preteky sledovali aj betónoví pamätníci olympiád 1928 a 1948 v podobe skokanských mostíkov. Trať má šírku asi na dvoch bežkárov, tak idem zaradený v nekonečnom vláčiku pretekárov. Krátka rovinka postupne prechádza do mierneho klesania, kde idem skôr opatrnejšie, pričom snažím sa mať dostatočný reakčný priestor na prípadný pád pretekára predo mnou. Našťastie však nikto nespadol a už pred sebou vidím siluetu hotela Kempinsky, čo je neklamný znak toho, že „hlavné“ mesto Engadinu máme tesne pred špičkami bežiek.

15 km - St. Moritz

Pri hoteli sa nachádza druhá občerstvovačka, tu si už beriem kúsok energetickej tyčinky, ktorý zapíjam „ionťákom“. Zatiaľ čo trať letných bežeckých pretekov Engadinner Sommerlauf vedie aj cez Moritz i po chodníku na brehu jazera, bežkári nasmerujú hneď za plavárňou do lesov nad mesto.

18,5 km - Lej da Staz

Lesný úsek medzi St. Moritzom a Pontresinou bol pre mňa najzaujímavejšou časťou trate. Po prejazde maratónskou dedinou nás čakali mierne stúpania prerušované rovnými úsekmi s rôznou šírkou. Tu som sa zavesil na mladú švajčiarsku bežkárku Sandru (väčšina pretekárov mala svoje meno uvedené na štartovnom čísle), ktorá výborne „čítala“ pohyb pretekárov „v balíku“ a s ľahkosťou sa prepletala dopredu. Mne sa to v jej stopách darilo tiež celkom dobre, najmä som si však dával pozor na prišliapnutie palíc, ako svojich, tak aj súperových. Takto sme sa dostali k hornému jazeru, za ktorým sa trať delila na tri úzke chodníky.

Hoci som tento úsek v predošlých dňoch starostlivo študoval, neprišiel som na to, ktorá možnosť je najvýhodnejšia. Zvolil som si teda prejazd stredným chodníkom. V závere lesného úseku nás čakal zjazd do Pontresiny. Klesanie nepredstavuje nič mimoriadne, či už z pohľadu dĺžky alebo prevýšenia. Za normálnych okolností úplná pohoda, lenže niekoľko tisícok bežkárov predo mnou vytvorilo krásnu „bubnovku“. Prejazd cez bubny nie je jednoduchý ani na zjazdových lyžiach nieto na bežkách a práve preto tu má švajčiarska televízia na viacerých miestach rozmiestnené kamery. Z pretekov vysiela priamy prenos, kde diváci vidia väčšinu času dianie na čele pretekov snímané zo skútrov, ale ako oživenie sa objavujú „veselé“ prestrihy z lesíka nad Pontresinou. Aj tento úsek som si v predchádzajúcich dňoch niekoľkokrát prešiel, tak volím stopu pri ľavom okraji. Bubnov tu je málo, zjazdujúcich súperov tiež, tak bez väčších problémov schádzam dole. Na konci prechádzame cez železničnú trať vedúcu cez priesmyk Bernina do Tirana, ktorá je však počas pretekov uzavretá a organizátori koľaje prekryli hrubou vrstvou snehu.

21 km - Pontresina

Zjazd sa končí na lúke pred Pontresinou, kde sa nachádza cieľ nielen polmaratónskej trate ale aj nočného behu. Po očku sledujem, že doprava odbočuje minimum pretekárov, väčšina pokračuje ďalej. Na občerstvovačke opäť dopĺňam energiu v podobe ionťáku s kúskom energetickej tyčinky. Teším sa, že prestalo snežiť a lyže sa stále vynikajúco kĺžu. Trať vedie po brehu riečky okolo dedinky Muragl i dolnej stanice lanovky na vrchol Muragls. Pred briežkom na križovatke pri letisku sa však vytvorila menšia zápcha. „Dnes je to dobré, vlani sme stáli až vzadu a stratili sme vyše dvadsať minút,“ komentuje situáciu jeden z nemeckých pretekárov. V pomaly sa šinúcej bežkárskej mase sa snažím pohybovať čo najrýchlejšie, najmä si dávam pozor na paličky. Vedľa stojaci kolega pretekár mi ponúka cukrík s hroznovým cukrom, tak ho na revanš púšťam pred seba. Po asi piatich minútach som konečne hore a opäť upaľujem, čo nohy s bežkami vládzu. Pred sebou mám dlhokánsku rovinu a trať mi pripomína letiskovú pristávaciu dráhu. Toto prirovnanie mi neprišlo na um náhodou, lebo naozaj ideme vedľa Samedanského letiska.

33 km - La Punt

Ďalšie úzke miesto na trati predstavuje prejazd dedinkou La Punt. Šírka trate stačí ledva pre dvoch bežkárov, tak si zaradený vo vláčiku vychutnávam povzbudzovanie divákmi, kde dominuje typický zvuk kravských zvoncov. Záverečná necelá desiatka kilometrov má zvlnený charakter, striedajú sa krátke mierne stúpania a klesania. Poradie si vylepšujem najmä pri jazde hore kopcom, dole idem skôr defenzívne, strach z pádu a najmä prípadného zlomenia paličiek ma brzdí. Podľa farby štartovných čísel pretekárov okolo seba vidím, že už som sa prepracoval do skupiny Hauptklasse A, ktorá štartovala o 20 minút skôr. Na moje nohy to pôsobí ako živá voda. Na pasienku asi 5 km pred cieľom sa trať zvláštne krúti. Až neskôr z leteckých záberov sa ukázalo, že usporiadatelia chceli vytvoriť pomocou prechádzajúcich bežkárov živý obraz pripomínajúci 50. výročie pretekov.

Cieľ - S-chanf

Posledná zákruta, pred sebou mám cieľovú rovinku. Záverečný finiš sa nekoná, lebo som ostal zaseknutý v strede menšej skupiny, ale vôbec mi to nevadí. Pár sekúnd hore-dole, hlavné, že to mám úspešne za sebou. S časom pod 2:45 hod. som spokojný. Večer na webstránke pretekov zisťujem, že pre nasledujúci štart som si vyjazdil skupinu Hauptklasse A, čím som splnil svoj hlavný cieľ a od Elitte C (tajný sen) som ostal vzdialený iba o 10 minút.

Za cieľovou čiarou dostávam pamätnú medailu, ale v budúcnosti nemusí ostať len pri nej. Organizátori majú pre viacnásobných účastníkov pripravený rozsiahly vernostný program. Najľahšie sa dá získať pamätný odznak, stačí päť účastí. 25 zápisov vo výsledkovej listine je ocenené bronzovou medailou, 30 striebornou a 35 zlatou, ale tú si asi vzhľadom na svoj vek a odhadovanú výšku slovenského dôchodku nevyjazdím. Preteky úspešne dokončilo 8524 mužov a 2429 žien, z ktorých bolo 36 zo Slovenska.

Cieľ je situovaný do vojenského areálu, chvíľu mi trvá než nájdem priestor určený ako prezliekareň – veľká miestnosť s lavičkami vykurovaná iba dýchaním športovcov. Že v cieli nebudú sprchy som vedel, ale prezliekanie sa do suchého pri asi dvoch stupňoch predsa len neodpovedá rangu podujatia. V inej hale sa koná party, kde si možno zakúpiť niečo pod zub či na pitie a o zábavu sa stará miestna kapela.
29.1.2019   /   Beh na lyžiach   /   Autor: Andrej Červeňan   /    Foto: Bigstock

Ďalšie články